Predbehli Bratislavu. Metropola východu je najekologickejším mestom na Slovensku

Košice sú z pohľadu nakladania s odpadmi najekologickejším mestom. Vyplýva to z výpočtov, do ktorých je zarátaná aj recyklácia kovov, ktorá má zásluhu na lepších štatistikách.

Uhlíková stopa Košíc je na úrovni 132 kilogramov ekvivalentu oxidu uhličitého (CO2) na jednu tonu komunálneho odpadu. Nasleduje Bratislava s hodnotou 243. Všetky ostatné krajské mestá majú uhlíkovú stopu nad 350 kíl ekvivalentu CO2 na tonu komunálneho odpadu. V najnovšej analýze to uviedla analytička Wood & Company Eva Sadovská.

Krajské mestá, v závislosti od spôsobu spracovania komunálneho odpadu, zanechávajú rozdielnu uhlíkovú stopu. Miera triedenia či recyklácie v krajských mestách z roka na rok rastie. Zásluhu na lepších štatistikách má podľa Sadovskej vysoký podiel kovov v triedenom zbere. „Práve tento faktor bol aj pri stanovení uhlíkovej stopy nakladania s odpadom v krajských mestách rozhodujúcim a zároveň skresľujúcim. Príspevok recyklácie kovov predstavuje totiž až 85 percent všetkých zabránených emisií skleníkových plynov,“ konštatuje Sadovská. Dodala, že odborníci považujú vysoké množstvo kovov triedenom zbere za neúmerne vysoké.

Najväčšiu uhlíkovú stopu zanecháva ukladanie odpadov na skládky. Tvorí sa tam skleníkový plyn metán a z jednej tony skládkovania komunálneho odpadu sa vyprodukuje 870 až 880 kíl ekvivalentu oxidu uhličitého. Na Slovensku vlani skončilo na skládkach 1,17 milióna ton komunálneho odpadu, čomu zodpovedá uhlíková stopa jeden milión ton ekvivalentu oxidu uhličitého.

„Obdobnú uhlíkovú stopu za sebou zanechá 15.000 osobných automobilov, ktoré počas roka každý deň prejdú trasu Bratislava – Košice a späť,“ podotkla Sadovská.

Tvrdí, že menšie emisie skleníkových plynov vznikajú pri premene odpadu na elektrinu a teplo v zariadeniach na energetické využitie odpadov. „Premenou odpadu na elektrinu a teplo síce dochádza k emisii skleníkových plynov, ale na druhej strane dochádza aj k nemalej úspore emisií, ktoré by vznikli vo väčšom množstve pri výrobe energií z klasických fosílnych zdrojov,“ vysvetlila analytička.

Rovnaký princíp určovania vplyvu na zmenu klímy sa používa aj pri vyhodnocovaní „zabránených“ emisií v prípade kompostovania a recyklácie. Zabránené emisie sú také, ktoré neboli vypustené do ovzdušia vďaka použitiu postupov s nižšími alebo žiadnymi emisiami. Odpad sa tam stáva zdrojom a vďaka tomu dochádza podľa Sadovskej k ušetreniu energie a úsporám pri výrobe primárneho materiálu, a teda k „zabráneniu“ vzniku emisií skleníkových plynov.

Približuje, že v prípade kompostovania bioodpadu je čistá hodnota emisií mínus 74 kilogramov ekvivalentu oxidu uhličitého na jednu tonu odpadu. „Pri recyklovaní jednej tony odpadu sa úspora pohybuje v rozpätí mínus 181 kíl ekvivalentu CO2 v prípade elektroodpadu až po mínus 5891 kíl ekvivalentu CO2 pri textile,“ poznamenala analytička.