Solárna sonda Parker Solar Probe nám zo svojej cesty posiela na Zem ďalšiu úchvatnú fotografiu. Tentokrát však nezachytáva ani krásu našej centrálnej hviezdy, ani unikátny pohľad na nočnú stranu Venuše, ale posiela obraz, aký sa ešte žiadnej inej sonde nepodarilo zaznamenať. Dámy a páni, prvá fotografia zachytávajúca celý orbitálny prachový prstenec Venuše je na svete. O téme informovala NASA na svojom webe.

Sonda stíha súčasne lámať rekordy a robiť vedu

Parker Solar Probe je solárna sonda, ktorá začala svoju dlhú a strastiplnú cestu k Slnku ešte v roku 2018. Od tej doby stihla zlomiť niekoľko rekordov, poslať niekoľko zaujímavých fotografií, ale i skúmať slnečnú korónu, čo je koniec koncov jej primárny cieľ.

NASA/Johns Hopkins APL/Steve Gribben

Napriek tomu, že hlavnou úlohou sondy je skúmať našu centrálnu hviezdu, Venuša hrá v tejto misii kritickú rolu. Sonda totiž pri svojej ceste k Slnku využíva jej gravitáciu vo svojej prospech. Každým preletom okolo Venuše použije gravitačné manévrovanie na presmerovanie svojej trajektórie tak, aby k Slnku smerovala stále bližšie a bližšie – celkovo počas svojej 7 ročnej misie využije 7 gravitačných manévrov.

Sonda je samozrejme vybavená mnohými vedeckými prístrojmi ale i kamerami s názvom WISPR (Wide-field Imager for Solar Probe – Širokouhlá dvojitá kamera). Tie sú primárne určené na pozorovanie slnečného vetra a materiálu vystreľujúceho zo Slnka. Keďže sa ale vesmír hemží prachom, ktorý odráža svetlo a zvyčajne „žiari“ až 100-krát jasnejšie ako slnečný vietor, vedci na jeho zachytenie potrebujú urobiť niekoľko dodatočných úprav.

Pre zaujímavosť, svetlo odrážané od vesmírneho prachu vytvára tzv. zodiakálne svetlo, čo je mierne zvýšenie jasu v okolí Slnka, rozširujúce sa pozdĺž ekliptiky. Zodiakálne svetlo má kužeľovitý tvar zužujúci sa so vzdialenosťou od obzoru. Smerom k okrajom jeho jas postupne klesá a zaniká asi vo vzdialenosti 90° od Slnka.

Detailný pohľad na prstenec prachu

Pretože medziplanetárny prach je taký jasný, že zatieňuje slnečný vietor, pri pozorovaní slnečného vetra sa vytvorený obraz dodatočne spracováva prostredníctvom špeciálneho systému spracovania obrazu.

Napokon sa ukázalo, že tento systém funguje tak dobre, že zobrazil aj celý orbitálny prachový prstenec Venuše, ktorý sa na fotografii javí ako pomerne široký jasný pás tiahnuci sa naprieč celou fotografiou. Všetky výsledky ale i detailný postup meraní sú zverejnené v žurnále The Astrophysical Journal, upozorňuje web TechExplorist.

[twenty20 img1=“276050″ img2=“276049″ offset=“0.5″ before=“Pohľad na prachový prstenec“ after=“Pohľad na prachový prstenec zvýraznený červenou farbou“]

Ten bol však viditeľný až vtedy keď sonda vykonala jeden zo svojich pravidelných manévrov, ktorý ju nasmeruje bližšie k Slnku, to zmenilo nie len jej orientáciu ale i orientáciu kamier. Napokon v dôsledku týchto všetkých zmien sa kamerami podarilo zachytiť prstenec prachu, čo je vo svojej podstate súbor mikroskopických prachových častíc, ktoré cirkulujú okolo Slnka pozdĺž obežnej dráhe našej sesterskej planéty. Na snímke je okrem prachu vidieť tiež Zem (vľavo dole), Venušu a Merkúr (vpravo hore), ktoré sa javia ako jasne svetelné body.

Relatívny jas tohto prstenca vedcom pomohol odhaliť, že prach na obežnej dráhe Venuše je o 10 % hustejší ako v susedných oblastiach. No a nakoniec na základe výsledkov získaných z predchádzajúcich pozorovaní uskutočnených nemecko-americkou kozmickou loďou Helios a misiou NASA STEREO sa autorom štúdie podarilo vyvinúť úplne nové modely o pôvode prachu na obežnej dráhe našej sesterskej planéty.

Myšlienka štúdia vesmírneho prachu nadchýňa mnohých vedcov možno viac ako výskum Slnka. Ukazuje sa totiž, že naše domnienky o tom, že prach v Slnečnej sústave pochádza predovšetkým z asteroidov a komét nemusia byť úplne pravdivé. Nové výskumy založené na údajoch z misie Juno totiž ukazujú, že prachové búrky na Marse by mohli byť hlavným zdrojom týchto častíc.

Ďalším dlho očakávaným míľnikom bude vôbec prvé pozorovanie dlho hypotetizovanej bezprašnej zóny v blízkosti Slnka, kde má dochádzať k ohrievaniu a odparovania prachu prostredníctvom slnečného žiarenia.

Ak sa ukáže, že v blízkosti Slnka je naozaj bezprašná zóna, potvrdili by sa tým nielen teórie o interakcii medzi Slnkom a prachom v okolí, ale mohlo by to viesť k lepším pozorovaniam vzdialených objektov – prach totiž nemusí interferovať iba so slnkom, ale môže mariť merania hviezd a vzdialených galaxií.