Ťažkotonážny vodíkový kamión spoločnosti Mercedes-Benz má za sebou dôležitý míľnik, ktorý dosiahol počas nedávno testu. Ako upozorňuje Electrive, kamiónu s palivovými článkami sa podarilo na jednu nádrž s vodíkom prejsť viac ako 1 000 km, čím zásadne prekonáva batériové elektrické kamióny – má to však jeden zásadný háčik, ktorý môže odohnať potenciálnych záujemcov.

Desivé náklady

GenH2 prešiel naprieč Nemeckom na jednu nádrž úctyhodných 1 047 kilometrov, avšak cieľová rovinka rekordnej trate bola trochu ironická. Stroj totiž zastavil o ulicu ďalej, kde ho kvôli stavebným prácam zastavil dieselový kamión rovnakej značky. Vodíkový kamión sa však do cieľa nakoniec dostal, a to aj s nákladom, pričom celý vážil 40 ton.

Na cestu vystačili dve 40 kg vodíkové nádrže a batéria, ktorej nabíjanie však bolo v rámci rekordného testu uzamknuté, dodáva FleetEquipmentMag.com. Aj keď je 1 000 km oveľa menej, než dokážu dieselové kamióny, za predpokladu ekologickejšej a lacnejšej prevádzky by nešlo o problém – batériové kamióny majú ešte nižší dojazd, avšak vďaka oveľa lacnejšiemu „palivu“ sa vyplatia aj napriek vyšším vstupným nákladom.

V prípade vodíkových kamiónov to však tak jednoduché nie je, pretože je vodík drahší ako nafta.

Pre dopravcov tak neexistuje skutočný dôvod, aby si takéto vodíkové kamióny zaobstarali a najšťastnejší názor nemá ani Andreas Gorbach, jeden z manažérov spoločnosti Daimler Truck AG. Podľa neho je nutné zvýšiť cenu dopravy s dieselovými kamiónmi, aby boli tie vodíkové konkurencieschopné.

Prístup postavený na hlavu

Takýto prístup je, samozrejme, nezmyselný a aj keď môže pomôcť z ekologického hľadiska, pre viaceré firmy môže byť katastrofálny. Obzvlášť nehorázny je vďaka skutočnosti, že sú batériové kamióny oveľa efektívnejšie, lacnejšie na prevádzku a vďaka pokrokom v batériových technológiách je možné ich nabíjať čoraz rýchlejšie.

Keďže si vodiči kamiónov v Európe musia dávať pravidelné pauzy, je len otázkou času, kedy bude infraštruktúra rýchlonabíjačiek dostatočná na to, aby umožnila dopravu na vzdialenosť tisícok kilometrov aj so skutočným dojazdom na úrovni len 500 kilometrov.

Neznamená to, že vodík v budúcnosti nemá miesto – problémom je však ako jeho cena, tak aj náklady na výrobu, ktorých zníženie si bude vyžadovať nielen úpravu infraštruktúry, ale najmä aplikáciu úplne nových technológií.