Naša planéta aj celá Slnečná sústava sa nachádzajú uprostred nezvyčajnej štruktúry, ktorá pripomína obrovskú, milión stupňov horúcu bublinu. Vedci ju nazývajú Local Hot Bubble (LHB) a teraz odhalili niečo, čo môže zásadne zmeniť náš pohľad na galaktické okolie: neviditeľný tunel smerujúci k súhvezdiu Centaurus. Na tému upozornil portál The Brighter side.

LHB je dutina v medzihviezdnom priestore naplnená riedkym plazmovým plynom s teplotou okolo milión stupňov Celzia. Je taká rozľahlá, že sa tiahne viac než 1000 svetelných rokov naprieč Mliečnou dráhou. Napriek vysokej teplote má nízku hustotu, takže bežné telesá ani neohrozuje. Vedci veria, že táto štruktúra vznikla ako dôsledok viacerých supernov, ktoré pred miliónmi rokov „vyfúkli“ okolitý medzihviezdny prach a vytvorili túto prázdnu dutinu.

Tunel, ktorý nikto nečakal

Najvýraznejším objavom je však úzky prechod, ktorý sa tiahne smerom k súhvezdiu Centaurus. Ide o medzihviezdnu štruktúru, ktorú vedci označujú ako tunel v chladnejšom medzihviezdnom médiu. Po prvýkrát ho zaznamenali vďaka vysokej citlivosti röntgenového teleskopu eROSITA, ktorý obieha vo vzdialenosti 1,5 milióna kilometrov od Zeme.

„To, o čom sme netušili, bola existencia medzihviezdneho tunela smerom k Centaurovi, ktorý vytvára akúsi medzeru v chladnejšom prostredí,“ vysvetľuje fyzik Michael Freyberg, spoluautor štúdie.

3D model slnečného okolia. Farebný pruh predstavuje teplotu LHB, ako je farebne vyznačená na povrchu LHB. Smer galaktického centra (GC) a galaktického severu (N) je znázornený v pravom dolnom rohu:

Michael Yeung / MPE

Tunel by mohol prepájať Local Hot Bubble s ďalšou superbublinou – obrovskou dutinou podobného typu, kde prebiehajú aktívne procesy formovania hviezd a distribúcie energie. Vedci ho prirovnávajú k arteriám v galaktickom tele, cez ktoré sa môže prenášať energia, horúci plyn a dokonca aj vplyv supernov.

Tieto „tunely“ nie sú úplne nové ako koncept. Podobné prepojenia boli v minulosti objavené napríklad v smere k Canis Majoris, no tento nový úkaz je prvý svojho druhu pozorovaný priamo z oblasti LHB. Zisťuje sa tak, že náš galaktický „dvor“ nie je súvislý priestor, ale komplexná sieť prepojených bublín a dutín, medzi ktorými sa nachádzajú úzke koridory – možno prirodzené „cesty“ medzi hviezdnymi regiónmi.

Merania počas ideálnych podmienok

Na výskum použili vedci údaje zo slnečného minima, teda fázy jedenásťročného slnečného cyklu, kedy je slnečný vietor slabší a neovplyvňuje merania. Teleskop eROSITA rozdelil oblohu na viac než 2000 častí a analyzoval röntgenové žiarenie v každej z nich s energiami v rozmedzí 0,2 až 0,6 keV.

„Údaje z eRASS1 poskytujú najčistejší pohľad na röntgenovú oblohu, aký sme doteraz mali,“ hovorí hlavný autor štúdie Michael Yeung z Max Planckovho inštitútu.

LHB nemá guľovitý tvar – je hrboľatá a asymetrická. Rozširuje sa rýchlejšie smerom k galaktickým pólom a pomalšie v hustejšom galaktickom disku. Južná časť je zároveň teplejšia než severná, čo by mohlo naznačovať, že tam v posledných miliónoch rokov došlo k novému výbuchu supernovy.

Zaujímavé je aj to, že Slnko vstúpilo do tejto bubliny len pred niekoľkými miliónmi rokov – čo je z pohľadu jeho veku (4,6 miliardy rokov) ako jedno žmurknutie.

Poloha slučky I na 408 MHz mape Mliečnej dráhy:

Michael Yeung / MPE

Čo ak je tunel len začiatok?

Autori štúdie pripúšťajú, že tunel smerom k Centaurovi nemusí byť jediný. Mohlo by ísť o súčasť širšej siete medzihviezdnych koridorov, ktoré prechádzajú medzi superbublinami ako Gum Nebula, Loop I Bubble či Orion-Eridanus Superbubble. Tieto dutiny môžu mať zásadný vplyv na to, ako sa v galaxii šíria výbuchy supernov, ako vznikajú hviezdy a ako sa materiál presúva medzi oblasťami.

Výsledky výskumu boli publikované v prestížnom časopise Astronomy & Astrophysics a poskytujú doposiaľ najpresnejší 3D model okolia Slnečnej sústavy – vrátane supernových zvyškov, molekulových oblakov, tunelov a teplotných rozdielov.

Čítajte viac z kategórie: Novinky