Vedci našli pod vodou záhadné mesto, ktoré môže mať až 40 000 rokov. Prepíše dejiny ľudstva

Približne 23 metrov pod hladinou najväčšieho tureckého jazera ležia kamenné konštrukcie, ktorých rozsah stále nepoznáme. Nové zábery ukázali dlhý múr smerujúci ku kruhovej stavbe a rozprúdili odvážnu teóriu o sídle starom viac než 11-tisíc rokov. Pri jednom čísle však chýba priame archeologické datovanie.

Turecké jazero Van ukrýva stavby, ktoré už takmer desaťročie priťahujú archeológov, potápačov aj lovcov stratených civilizácií. Najnovšiu vlnu záujmu vyvolali zábery z expedície z roku 2025. Pri ich neskoršom skúmaní si tím všimol rozsiahlu kamennú stenu, ktorá má pokračovať smerom ku kruhovej konštrukcii na dne jazera.

Stavby ležia približne 75 stôp, teda 23 metrov pod dnešnou hladinou. Výskumník a autor Matthew LaCroix tvrdí, že múr môže byť iba časťou oveľa rozsiahlejšieho komplexu. Samotná existencia „strateného mesta“ však potvrdená nie je. Rovnako neexistuje priame datovanie, ktoré by podporovalo najodvážnejšiu časť jeho hypotézy – vek 11 700 až dokonca 40 000 rokov.

Objav v skutočnosti nezačal dnes

Ruiny na dne jazera Van nie sú úplne novým nálezom. Turecký podvodný kameraman Tahsin Ceylan zdokumentoval výrazné kamenné konštrukcie už v roku 2017. V médiách sa vtedy objavili ako približne 3 000 rokov stará urartská pevnosť.

Už vtedy však archeológovia upozorňovali, že situácia je komplikovanejšia. Live Science oslovil niekoľko odborníkov, podľa ktorých veľká časť viditeľných múrov skôr zodpovedala stredovekej alebo neskoroantickej architektúre. Stavitelia pritom pravdepodobne druhotne použili aj oveľa staršie bloky z obdobia kráľovstva Urartu, ktoré ovládalo oblasť jazera približne pred troma tisíckami rokov.

Neskôr prišiel ešte podstatnejší dôkaz. Odborný podvodný prieskum pri Adilcevaze v roku 2019 využil sonar, ortofotomapy a potápačskú dokumentáciu. Výskumníci následne dospeli k záveru, že nimi skúmané podvodné múry predstavujú chýbajúcu južnú časť vonkajšieho opevnenia hradu Adilcevaz.

To automaticky nevysvetľuje všetky útvary, ktoré dnes LaCroixov tím skúma. Ukazuje však, prečo označenie celého komplexu za neznámu civilizáciu starú desiatky tisíc rokov zatiaľ nemá dostatočnú oporu.

Podobný problém poznáme aj z iných mimoriadnych archeologických tvrdení. Na FonTechu sme nedávno rozoberali údajný 38 000 rokov starý komplex pod egyptskými pyramídami, pri ktorom tiež chýbalo nezávislé archeologické potvrdenie.

Geológia je fascinujúca. Vek stavby z nej však nevypočítaš

LaCroix svoju teóriu neopiera o uhlíkové datovanie nálezov, ale o geologickú minulosť jazera. A práve tu príbeh dostáva zaujímavú, ale zároveň problematickú vrstvu.

Van leží v mimoriadne vulkanicky aktívnej oblasti. Na západe sa dvíha sopka Nemrut, ktorej erupčná história siaha stovky tisíc rokov do minulosti. Odborná štúdia v Journal of Volcanology and Geothermal Research zmapovala jej intenzívnu explozívnu činnosť približne za posledných 400-tisíc rokov.

Zároveň vieme, že hladina jazera nebola stabilná. Geologické a sedimentárne záznamy ukazujú výrazné výkyvy – počas neskorého pleistocénu sa pobrežná línia opakovane posúvala o desiatky až stovky metrov. Seizmické dáta dokonca zachytili dnes zatopené riečne korytá a staré pobrežné terasy.

Práve na tom stojí hypotéza, že dnešné dno mohlo byť v určitom období suchou krajinou vhodnou na osídlenie.

Problém nastáva v ďalšom kroku. To, že bolo miesto pred tisíckami rokov nad vodou, ešte nedatuje stavbu, ktorá tam leží. Geológia môže určiť vývoj jazera alebo vek sopečnej vrstvy. Bez jasnej stratigrafie, artefaktov či organického materiálu však sama nepovie, kedy ľudia položili konkrétny kamenný blok.

40 000 rokov by úplne zmenilo príbeh civilizácie

Ak by sa raz skutočne podarilo preukázať, že monumentálne opracované stavby vznikli pred 40 000 rokmi, išlo by o objav mimoriadneho významu. Takéto datovanie by predchádzalo prvým známym mestským civilizáciám o desiatky tisícročí.

Dnes však taký dôkaz nemáme. Samotný LaCroix vystupuje predovšetkým ako autor a nezávislý výskumník starovekých civilizácií. Jeho tím pri expedícii zdokumentoval reálne stavby, no tvrdenie o ich extrémnom veku zatiaľ nevychádza z publikovaného archeologického datovania. Aj web projektu dnes pripúšťa, že chronológia, pôvodná funkcia a skutočný rozsah komplexu zostávajú nevyriešené.

Na rozdiel od toho vie systematická podvodná archeológia priniesť veľmi presné odpovede, keď má k dispozícii kontext a datovateľné nálezy. Ukázal to napríklad výskum starovekého prístavu, ktorému sme sa venovali v redakcii – rozmiestnenie amfor, vrakov a architektúry umožnilo rekonštruovať fungovanie lokality starej približne 2 300 rokov.

Noemova archa je zatiaľ iba atraktívne spojenie

Do mediálnych titulkov sa lokalita dostala aj vďaka tomu, že jazero Van leží približne 145 kilometrov od hory Ararat. Tá je stáročia spájaná s biblickým príbehom Noemovej archy.

Spojenie nových ruín s archou však nemá archeologický dôkaz. Biblia navyše hovorí o „horách Araratu“, nie jednoznačne o dnešnom vrchu Ararat. Moderné pátrania na Ararate ani pri známej lodnej formácii Durupınar zatiaľ nepriniesli všeobecne prijatý dôkaz, že by išlo o pozostatky biblického plavidla.

Najzaujímavejšia časť príbehu preto leží priamo pod vodou, nie v biblickom spojení. Na dne Van evidentne existujú rozsiahle ľudské stavby a jazero počas svojej histórie dramaticky menilo hranice. Či nové zábery ukazujú ďalšiu časť známeho stredovekého a urartského osídlenia, alebo niečo podstatne staršie, môže rozhodnúť až systematické mapovanie a priame datovanie nálezov.

Čítajte viac z kategórie: Novinky