Z hlbín zamrznutej Aljašky sa prebúdzajú mikroskopické formy života, ktoré boli uväznené v ľade ešte v časoch, keď po Zemi kráčali mamuty. Vedci z University of Colorado Boulder dokázali oživiť mikróby, ktoré prežili v trvalo zamrznutej pôde viac než 40 000 rokov. Ich objav otvára nielen fascinujúce otázky o odolnosti života, ale aj znepokojivé scenáre o tom, ako tieto „prebudené“ organizmy môžu ovplyvniť klímu planéty.

„Tieto vzorky rozhodne nie sú mŕtve,“ hovorí mikrobiológ a geochemik Tristan Caro, doktorand na CU Boulder, ktorý viedol výskum. „Sú plne schopné života, rozkladajú organickú hmotu a premieňajú ju na oxid uhličitý.“ Na nevídanú štúdiu upozornil portál Science Alert.

Z permafrostu do laboratória

Vzorky pôdy pochádzajú z výskumného zariadenia Permafrost Tunnel Research Facility, ktoré prevádzkuje americký armádny zbor inžinierov. Tunel sa zarezáva viac než sto metrov do zeme a uchováva vrstvy permafrostu staré desaťtisíce rokov. Vedci z neho odobrali zamrznuté vzorky, ktoré následne v laboratóriu nechali pomaly ožiť v kontrolovaných podmienkach.

Mikróby začali prebúdzať pri teplotách 3,8 °C a 12,2 °C, teda podobných tým, ktoré v lete panujú na Aljaške. Spočiatku rástli extrémne pomaly, pričom niektoré kolónie nahradili len jednu bunku z 100 000 za deň. V porovnaní s bežnými laboratórnymi baktériami, ktoré sa rozmnožia celé v priebehu niekoľkých hodín, ide o neuveriteľne pomalý proces. Po šiestich mesiacoch sa však situácia zmenila. Mikróby sa akoby „prebrali“ a začali sa rozmnožovať výrazne rýchlejšie.

Gemini

Tiché nebezpečenstvo topiaceho sa permafrostu

Výsledky výskumu naznačujú, že v období otepľovania môže existovať oneskorenie medzi roztopením permafrostu a nástupom mikrobiálnej aktivity. To znamená, že v teplejších letách sa najprv pôda rozmrazí, no mikróby začnú uvoľňovať skleníkové plyny až o niečo neskôr, čo môže mať dramatické dôsledky pre klímu.

„Jedným z najväčších neznámych faktorov v klimatických modeloch je to, ako rozmŕzanie týchto vrstiev ovplyvní ekológiu Arktídy a rýchlosť klimatickej zmeny,“ vysvetľuje geomikrobiológ Sebastian Kopf z CU Boulder. Permafrost pokrýva približne štvrtinu severnej pologule a ukrýva obrovské množstvo uhlíka – viac, než sa momentálne nachádza v celej atmosfére.

Keď sa tento uhlík začne uvoľňovať vo forme metánu a oxidu uhličitého, môže spustiť nebezpečnú spätnú väzbu: viac tepla znamená viac topenia, viac mikróbov a viac emisií. „Nie je to len o tom, že máte na Aljaške jeden horúci deň. Dôležité je, že sa letná sezóna predlžuje – teplé obdobie sa posúva až do jesene a jari,“ dodáva Caro.

Staré vrstvy, nové hrozby

Autori štúdie upozorňujú, že ich zistenia sú kľúčové pre predpovedanie budúcnosti Arktídy. S postupným otepľovaním sa tavenie rozširuje aj do hlbších a starších vrstiev permafrostu, kde sa ukrývajú nielen staroveké mikróby, ale aj obrovské zásoby viazaného uhlíka.

Oživenie mikroskopického života po desaťtisícoch rokov je fascinujúci vedecký úspech. No zároveň pripomína, že otepľovanie planéty neprebúdzajú len ľadové krajiny. Prebúdza aj sily, ktoré môžu zrýchliť proces, pred ktorým sa snažíme uniknúť.

Čítajte viac z kategórie: Ekológia