Určite poznáš ten pocit, keď sa v noci pozrieš na hviezdnu oblohu a zamyslíš sa, či sme vo vesmíre úplne sami. Logika ti hovorí, že tam niekde vonku jednoducho musia byť iné civilizácie. Ešte v polovici 70. rokov však fyzici Michael Hart a Frank Tipler prišli s drsným argumentom: ak by mimozemšťania existovali, mali dosť času na to, aby pomocou samoreplikujúcich sa sond osídlili celú galaxiu. Keďže tu nie sú, logicky neexistujú. Tento argument dnes poznáme ako Hart-Tiplerov dohad alebo upresnenie slávneho Fermiho paradoxu.

Hoci sa vizionári ako Carl Sagan snažili tento pesimistický scenár vyvrátiť tvrdením, že civilizácie nemusia mať nekonečnú túžbu po expanzii, nová éra technológií vracia starú otázku do hry. S nástupom 3D tlače, pokročilej umelej inteligencie a autonómnych vesmírnych letov sa predstava samoreplikujúcich sa sond už nezdá ako čistá sci-fi. Naopak, vyzerá to tak, že ich vývoj je pre každú dostatočne vyspelú civilizáciu iba otázkou času.

Profesor David Kipping, ktorý vedie známe laboratórium Cool Worlds Lab na Kolumbijskej univerzite, sa preto rozhodol prepočítať šance na prežitie mimozemského života v celkom novom modeli. Ako vyplynulo zo zistení, ktoré publikoval, ak do rovnice započítame aj rozpínanie samotného vesmíru, dostaneme mimoriadne tesné limity pre existenciu akýchkoľvek vesmírnych susedov.

Kozmická infekcia namiesto klasických lodí

Kipping vo svojej práci opustil predstavu striktne priateľských či bádajúcich sond. Namiesto toho pracoval s pojmom „umelá infekcia“. Predstav si to ako akýkoľvek mechanizmus expanzie – či už ide o kolonizačné flotily, biologické patogény, agresívnu umelú inteligenciu, alebo niečo, čo si dnes naša veda nevie ani predstaviť. Akonáhle takáto infekcia v nejakej galaxii vznikne, začne sa šíriť do okolitého vesmíru.

Doterajšie modely riešili Fermiho paradox len v rámci našej Mliečnej dráhy. To je však chyba. Ak by sonda dokázala preletieť našu galaxiu za pár stoviek tisíc či miliónov rokov, prečo by sa zastavila na jej okraji? Kippingov model preto počíta s medzigalaktickým šírením. Vo vesmíre sa totiž neustále odohrávajú gigantické zmeny – podobne ako pri katastrofe, ktorá v našej galaxii zničila planétu veľkosti Marsu, aj na makroskopickej škále vesmíru hrajú úlohu obrovské sily.

Keď vesmírna expanzia funguje ako brzda

Hlavným protihráčom akejkoľvek expandujúcej civilizácie je samotné rozpínanie vesmíru. Hubbleova-Lemaîtreova konštanta nám hovorí, že galaxie sa od seba vzďaľujú, a to v obrovských vzdialenostiach dokonca rýchlejšie ako svetlo. Rozpínanie vesmíru tak funguje ako akési trenie, ktoré sťažuje šírenie infekčných vĺn.

Kippinga však prekvapilo, že ani toto kozmické brzdenie nedokáže expanziu úplne zastaviť. Ak by sondy leteli rýchlosťou len 10 % rýchlosti svetla (čo je pre pokročilé technológie reálny cieľ), dokázali by infikovať obrovské časti vesmíru. Dôvodom je, že tieto civilizácie by nevznikali len na jednom mieste, ale náhodne po celom kozme ako pukance v mikrovlnke.

Na zachytenie takýchto obrovských vesmírnych štruktúr dnes vedci využívajú najmodernejšie prístroje, podobne ako keď Webbov teleskop zmeral gigantickú čiernu dieru s hmotnosťou miliárd Sĺnk na druhom konci vesmíru.

Šanca jedna k desiatim biliardám

Výsledky simulácií sú pre milovníkov mimozemšťanov studenou sprchou. Ak by schopnosť šíriť sa vesmírom vznikla v priemere len v jednej z 100 000 galaxií za celú históriu vesmíru, až 99,9 % celého kozmu by už dnes muselo byť kompletne „infikovaných“. Infikovaná galaxia v tomto modeli znamená, že v nej zanikla prirodzená obývateľnosť a civilizácia v nej spotrebovala všetky dostupné zdroje.

Keďže my tu stále sme a naša galaxia vyzerá nedotknutá, realita musí byť oveľa prísnejšia. Aby bol súčasný stav v súlade s pozorovaniami, šanca, že nejaký hviezdny systém vyvinie expandujúcu technológiu, musí byť menšia ako 1 ku 10 biliardám (10 na pätnástu). To je najsilnejšie štatistické tvrdenie v celej histórii hľadania mimozemskej inteligencie (SETI).

Čo to znamená pre nás

Ak sú Kippingove čísla správne, máme pred sebou dve možnosti, pričom ani jedna nie je vyslovene veselá. Buď sme vo vesmíre naozaj úplne prví a jediní, kto prekonal bariéru vzniku inteligentného života, alebo je pred nami takzvaný Veľký filter. To by znamenalo, že každá civilizácia, ktorá sa dostane na našu úroveň, sa skôr či neskôr sama zničí a nestihne poslať svoje sondy do hlbokého vesmíru.

Sám autor štúdie priznáva, že na túto hádanku nemá uspokojivú odpoveď. Otázka, prečo je okolo nás také hrobové ticho, tak zostáva jednou z najväčších záhad, akým kedy ľudstvo čelilo.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda