Rádioaktívna hrozba v Pacifiku. Betónový „hrob“ z jadrových testov začína praskať

Na prvý pohľad ide o nenápadný ostrov uprostred Tichého oceánu. Pod jeho povrchom sa však skrýva dedičstvo, ktoré môže mať následky ešte tisíce rokov. Na ostrove Runit Island sa nachádza masívna betónová konštrukcia, ktorá mala uzavrieť jednu z najtemnejších kapitol jadrových testov.

Dnes sa ukazuje, že riešenie z minulého storočia nemusí obstáť v podmienkach meniacej sa planéty, píše ScienceAlert.

Dedičstvo jadrových testov

V roku 1958 uskutočnila United States jadrový test s názvom Cactus test. Explózia s výkonom 18 kiloton zanechala na ostrove obrovský kráter. Ten bol neskôr využitý ako úložisko rádioaktívneho odpadu. Po sérii jadrových testov na atole Enewetak Atoll americká armáda zhromaždila kontaminovaný materiál a uložila ho práve sem.

Medzi rokmi 1977 až 1980 vznikol takzvaný Runit Dome. Betónový kryt s priemerom 115 metrov dnes ukrýva viac ako 120 000 ton rádioaktívneho materiálu vrátane plutónia.

Konštrukcia mala byť pôvodne len dočasným riešením. Už v čase výstavby bolo jasné, že ide skôr o rýchle uzavretie problému než o definitívne odstránenie kontaminácie. Pod betónovým krytom sa nachádza porézne koralové podložie, ktoré nie je izolované. To znamená, že podzemná voda môže voľne prenikať do priestoru s rádioaktívnym materiálom.

Práve tento faktor je dnes považovaný za hlavný zdroj únikov. Hoci sú zatiaľ relatívne malé, odborníci upozorňujú, že situácia sa môže zhoršiť.

Praskliny a stúpajúce oceány

Najväčšie obavy dnes vyvoláva kombinácia dvoch problémov. Betónový kryt postupne degraduje a zároveň dochádza k zvyšovaniu hladiny oceánov. Výskumníci už zaznamenali praskliny v konštrukcii. Chemické analýzy navyše odhalili zvýšené hodnoty rádioaktívnych látok aj mimo samotného dómu.

Podľa Ivana Nikolic-Hughes z Columbia University sa v pôde nachádzajú nebezpečné radionuklidy vrátane plutónia 239, ktoré má polčas rozpadu viac ako 24 000 rokov.

Klimatická zmena ako násobiteľ rizika

Ostrov Runit leží len približne 2 metre nad hladinou mora. Klimatické modely pritom predpokladajú, že hladina oceánov v regióne môže do roku 2100 stúpnuť približne o 1 meter. To výrazne zvyšuje riziko zaplavenia oblasti. Silnejšie búrky a prílivy môžu urýchliť prenikanie vody do kontaminovaného priestoru a následné šírenie rádioaktívnych látok.

Analýza Pacific Northwest National Laboratory z roku 2024 označila práve tieto faktory za kľúčové pri možnom rozšírení kontaminácie v oblasti atolu.

Dopady na miestne obyvateľstvo

Hoci je ostrov neobývaný, približne 30 kilometrov od neho žijú komunity, ktoré využívajú okolité vody. Prípadné úniky by tak mohli mať priamy dopad na ich život. Problém má aj širší rozmer. Podľa Paula Gaviria Betancur ide o dôsledok historických rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú celé generácie obyvateľov Marshall Islands.

Rádioaktívne dedičstvo v kombinácii s klimatickou zmenou vytvára situáciu, ktorá môže viesť k ďalšiemu vysídľovaniu obyvateľstva.

Odborníci sa zhodujú, že súčasný stav si vyžaduje pravidelné monitorovanie a pravdepodobne aj zásah. Otázkou zostáva, kto ponesie zodpovednosť za riešenie. Runit Dome je pripomienkou éry jadrových testov, ale zároveň aj varovaním. Niektoré technologické riešenia minulosti totiž nemusia obstáť v podmienkach budúcnosti.

Čítajte viac z kategórie: Ekológia