NASA pristúpila k aktualizovaniu softvéru svojich dvoch najvzdialenejších sond Voyager na ohromnú vzdialenosť. Softvérové úpravy majú za úlohu vyriešiť niektoré problémy týchto rekordných sond, avšak jedna z komplikácií ostáva nevysvetlená a NASA stále nevie, čo ju vlastne spôsobilo.

Budú fungovať dlhšie

Sondy Voyager 1 a 2 putujú vesmírom už takmer 50 rokov, pričom Voyager 1 sa dostal do vzdialenosti už vyše 24 miliárd kilometrov a za predpokladu, že v Oortovom mračne nenarazí do asteroidu, v budúcnosti úplne opustí našu slnečnú sústavu. Obe sondy majú na palube množstvo zariadení, ktoré pre vedcov získavajú informácie o tom, ako fungujú okraje našej sústavy a medzihviezdneho priestoru.

Postupom času však energetická produkcia generátorov na palube klesá a vedci sú preto nútení ich postupne vypínať. Keďže ide o zariadenia staré desiatky rokov, narážajú aj na rôzne chyby, ktoré NASA rieši na diaľku softvérovými aktualizáciami. Jedna z týchto aktualizácií má riešiť nezmyselné dáta sondy Voyager 1, ďalšia je zase namierená na obe sondy a zabráni tomu, aby došlo k upchávaniu potrubia dýz pohonu.

NASA/JPL-Caltech

Aktualizácia má zachrániť pohon na najbližších 5 rokov, avšak nie je jasné, ako dlho budú ešte sondy fungovať. Ako spomína Mashable, väčšina zariadení na palube bude zrejme vypnutých už v roku 2026, avšak niektoré môžu zotrvať do konca dekády. Odborníci očakávajú, že ľudstvo obdrží poslednú správu zo sond Voyager niekedy v polovici 30-tych rokov.

Programovanie na diaľku

„Takto ďaleko v priebehu misie čelí tím inžinierov množstvu výziev, pre ktoré jednoducho nemáme návod. Naďalej však prichádzajú s kreatívnymi riešeniami,“ vysvetľuje vedkyňa Linda Spilker z NASA.

Sondy Voyager nesú na palube zlaté platne, ktoré sú dômyselnými správami pre budúce mimozemské civilizácie, ktoré môžu na tieto kusy techniky vo vesmíre naraziť. Sonda je vybavená jadrovým zdrojom energie, ktoré pozostáva z plutónia-238 s polčasom rozpadu 87,7 rokov.

Samotné zlaté platne so správou pre mimozemšťanov ale obsahujú urán-238, ktorého polčas rozpadu dosahuje až 4,5 miliardy rokov. Vďaka tomu dokáže vydržať dlhšie, než planéta Zem, ktorú Slnko kvôli svojmu postupnému rozpínaniu sa spáli a neumožní na nej viac existenciu života.