Ľudstvo v dnešnej dobe využíva len dve vesmírne stanice, z ktorých jedna je na orbite už takmer 25 rokov a tá druhá len vyše dva roky. V histórii sa ale podarilo vystriedať množstvo rôznych staníc, na ktorých prebiehal intenzívny výskum a kým Sovietsky zväz sa preslávil stanicami Saľjut a neskôr Mir, na ktorú sa dostal aj jediný slovenský kozmonaut, Spojené štáty začali písať ich históriu vďaka rakete Saturn V.

Túto raketu, dodnes jednu z najsilnejších, USA využili na vynesenie jedinečnej stanice Skylab na obežnú dráhu vo výške okolo 440 km, čo je dráha podobná Medzinárodnej vesmírnej stanici a navyše s podobnou orbitálnou inklináciou 50 °.

Stanica z rakety

Podobne ako za lunárnym programom Apollo, aj za vesmírnou stanicou Skylab stál nápad Wernhera Von Brauna. Napriek prvotným plánom bola finálna stanica Skylab oveľa väčšia a okrem ďalšej infraštruktúry programu Apollo mala využiť ako svoju vlastnú štruktúru aj druhý stupeň S-II rakety Saturn V, ktorý dosahoval priemer až 10 metrov.

Moduly ISS dosahujú v priemere len okolo 5 metrov, presné rozmery sa ale líšia od konkrétneho modulu. Využitie časti rakety ako vesmírnej stanice sa stalo revolučnou metódou, ktorá môže čoskoro nájsť svoje využitie aj na Mesiaci, kde chcú vedci prevrátiť raketu Starship na bok a použiť jej prázdne palivové nádrže s priemerom 9 metrov ako obytné, skladové a laboratórne priestory.

Celý plán mal zásadný problém

Celý tento plán mal ale jeden zásadný problém, keďže nikto netušil, či bude jedna z rakiet Saturn V k dispozícii. Nedalo sa s istotou povedať, koľko rakiet bude potrebných pre úspešné pristátie na Mesiaci. Namiesto S-II bol preto použitý tretí stupeň S-IVB, ktorého priemer sa pohyboval len na úrovni 6,6 m.

Čítaj viac z kategórie: Vesmír a veda