Starodávny mikrobiálny život na Marse sa mohol zničiť sám. Na červenej planéte totiž zmenil klímu takým spôsobom, že to viedlo k zníženiu obývateľnosti planéty. Na tému upozornil portál Science Alert, ktorý publikoval článok portálu Live Science.

Mikróby premenili Mars na neobývateľnú planétu

Nová štúdia publikovaná v žurnále Nature Astronomy, ukazuje úplne nový pohľad na koniec života na Marse. Ten je založený na modelovaní klímy a mikróbov, ktoré spotrebúvajú vodík a produkujú metán. Tie na červenej planéte, podobne ako na Zemi, mohli žiť pred približne 3,7 miliardami rokov. V tom čase boli atmosférické podmienky na Marse podobné tým na Zemi.

Podľa tejto štúdie, marťanské mikróby netvorili prostredie vhodné pre zložitejší život, respektíve prostredie, v ktorom by prosperovali a vyvíjali sa podobným spôsobom, ako na Zemi. Namiesto toho sa odsúdili k zániku.

Ako upresňuje portál Space, astrobiológ Borisa Sauterey a jeho tím vykonali komplexnú analýzu interakcie starodávnej atmosféry a litosféry Marsu s mikróbmi spotrebúvajúcimi vodík, ktoré existovali v rovnakom čase aj na Zemi.

Ukázalo sa, že, zatiaľ čo na Zemi metán produkovaný týmito mikróbmi postupne zahrieval planétu, Mars sa ochladzoval. To spôsobilo, že mikróby sa uťahovali do stále hlbších a hlbších vrstiev marťanskej planetárnej kôry, aby dokázali prežiť.

Vedci sa preto domnievajú, že život nemusí byť sebestačný ani v priaznivom prostredí a podmienkach, a že sa môže ľahko sám zničiť. Je teda možné, že život sa objavuje vo vesmíre na mnohých planétach, avšak jeho neschopnosť udržať si obývateľné podmienky spôsobuje jeho rýchle vymieranie. Tvrdia, že aj „veľmi primitívna biosféra môže mať sebadeštruktívne účinky.“

Ako presne sa mikróby vyhubili?

Dnes sa považuje za fakt, že Mars bol v období pred miliardami rokov relatívne teplým (od 10 po -20 °C) a vlhkým miestom s jazerami tekutej vody na svojom povrchu. Jeho atmosféra však bola odlišná od tej našej. Hoci hustá atmosféry bola podobná, zložením bola tá marťanská bohatšia na oxid uhličitý a vodík, teda skleníkové plyny, ktoré ju zahrievali.

Vzhľadom na to, že Mars okolo Slnka obieha vo väčšej vzdialenosti ako Zem, je prirodzene chladnejší a na udržanie vhodných teplotných podmienok pre zachovanie života potreboval spomínané plyny v atmosfére.

Keď ale mikróby začali požierať vodík a namiesto neho produkovali metán (metán je taktiež skleníkový plyn, avšak nie až tak účinný ako vodík) postupne dochádzalo k ochladzovaniu planéty. Mars sa napokon stal tak chladným, že sa pre život stal v podstate nehostinným prostredím.

Na starodávnom Marse bol podľa autorov vodík plynom, ktorý účinne zohrieval planétu vďaka procesu známemu ako „collision-induced absorption effect“ (absorpčný efekt vyvolaný kolíziou), pri ktorom dochádzalo k vzájomnej interakcii oxidu uhličitého a vodíka. Ako objasňuje Sauterey, na Zemi tento jav nepozorujeme, pretože naša atmosféra nie je taká bohatá na oxid uhličitý, ako bola atmosféra na Marse pred miliardami rokov.

Keď pred miliardami rokov mikróby na Marse skonzumovali vodík, ktorý zohrieval planétu a nahradili ho menej účinným metánom, červená planéta sa ochladila na mrazivých -60 °C. To spôsobilo, že mikróby sa museli presunúť hlbšie do vnútra planéty, približne 1 kilometer pod povrch.

Vedci v štúdii dokonca odhalili miesta, kde by sme tieto starodávne mikróby potenciálne mohli objaviť. Jedným z nich je aj kráter Jezero, v ktorom stopy po živote hľadá rover Perseverance.