Americké námorníctvo sa ocitlo v situácii, ktorá čoraz viac pripomína problém skôr z oblasti matematiky než priemyslu. Výroba moderných ponoriek je extrémne náročná na čas, presnosť aj kvalifikovanú pracovnú silu, pričom práve posledný faktor sa ukazuje ako najväčšia brzda. Zo strany USA však prichádza riešenie, ktorý pripomína sci-fi filmy Skynet či Terminátora.

Namiesto zdĺhavého budovania nových generácií špecialistov sa preto United States Navy rozhodlo pre radikálny krok: masívnu automatizáciu výroby pomocou umelej inteligencie, upozorňuje Interesting Engineering.

Až 80-percentná automatizácia

Projekt s názvom Hadrian, za ktorým stojí spoločnosť Hadrian, predstavuje investíciu približne 900 miliónov dolárov. Jeho cieľom nie je len zrýchliť výrobu, ale zásadne ju predefinovať.

Namiesto tradičného modelu, kde sa jednotlivé komponenty vyrábajú v desiatkach rôznych podnikov a následne skladajú, má vzniknúť integrovaný systém, ktorý spracuje surový materiál a na výstupe dodá hotové, otestované komponenty pripravené na montáž.

Tento prístup výrazne redukuje logistickú komplexnosť a zároveň eliminuje závislosť od dodávateľských reťazcov, ktoré sa v posledných rokoch ukázali ako zraniteľné.

Moderné ponorky, ako napríklad Virginia-class submarine alebo Columbia-class submarine, patria medzi technologicky najkomplexnejšie stroje, aké ľudstvo vyrába. Ich konštrukcia zahŕňa milióny pracovných hodín. Napríklad pri triede Virginia ide približne o 13 až 18 miliónov hodín, zatiaľ čo strategické ponorky Columbia si vyžadujú až okolo 34 miliónov hodín.

Tieto čísla vysvetľujú, prečo sa americké námorníctvo nedokáže dostať na plánované tempo výroby, ktoré počíta s produkciou dvoch útočných a jednej strategickej ponorky ročne. Jednoducho chýbajú ľudia a to najmä zvárači, obrábači kovov a vysoko špecializovaní inžinieri.

Namiesto snahy „opraviť“ trh práce sa americké námorníctvo rozhodlo obísť problém technológiou. Nové továrne majú dosiahnuť približne 80-percentnú mieru automatizácie. Umelá inteligencia bude riadiť výrobné procesy, zatiaľ čo robotické systémy zabezpečia väčšinu fyzickej práce.

Ľudia z výroby nezmiznú, ale ich úloha sa zásadne zmení. Z remeselníkov sa stanú operátori a tréneri robotických systémov. Tento posun umožní výrazne skrátiť čas potrebný na zaškolenie pracovníkov, keďže namiesto rokov pôjde o niekoľko týždňov.

Z technického hľadiska ide o prechod na model, ktorý je známy napríklad z polovodičového priemyslu alebo automobilovej výroby, no v lodiarstve a najmä vo vojenskom sektore ide o relatívne novú paradigmu.

Wikimedia Commons

Kľúčovým prvkom celej architektúry je softvérová platforma Opus. Tento systém funguje ako operačný systém továrne, ktorý v reálnom čase riadi výrobu, optimalizuje pracovné postupy a prerozdeľuje úlohy medzi jednotlivé robotické jednotky.

Oprávnené obavy o budúcnosť

Aj keď projekt, za ktorým stojí United States Navy, pôsobí ako technologický skok vpred, otvára zároveň zásadnú otázku: nejde skôr o obchádzanie problému než o jeho riešenie? Nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily nie je len technický deficit, ale aj dôsledok dlhodobého zanedbania vzdelávania, priemyselnej politiky a motivácie ľudí vstupovať do technických profesií.

Automatizácia tento problém síce maskuje, no nerieši jeho príčinu. V extrémnom prípade môže viesť k tomu, že schopnosť vyrábať komplexné systémy sa presunie z rúk ľudí do čoraz menej transparentných algoritmov, čím sa stratí hlboké know-how, ktoré sa budovalo desaťročia.

Čítajte viac z kategórie: Novinky