Antarktída je jeden z najnehostinnejších regiónov planéty. Naďalej však zohráva kľúčovú úlohu v globálnom klimatickom systéme. Nový výskum vedcov z Alfred Wegener Institute (AWI), popredného medzinárodného centra pre polárny a morský výskum, však ukazuje, že schopnosť južného oceánu pohlcovať oxid uhličitý (CO₂) je zložitejšia, než sa doteraz predpokladalo.

Ich zistenia, publikované v časopise Nature Climate Change, naznačujú, že topenie ľadu a zmeny v chemickom zložení povrchovej vrstvy oceánu môžu dočasne chrániť Zem pred prudším klimatickým kolapsom.

Obrovský úložný priestor pre oxid uhličitý

Oceán obklopujúci Antarktídu funguje ako tzv. „uhlíkový sink“, teda prírodný systém, ktorý absorbuje viac CO₂, než ho uvoľňuje. Vedci odhadujú, že práve Južný oceán zadržiava až 40 % emisií oxidu uhličitého vyprodukovaných ľudskou činnosťou. Tým výrazne prispieva k spomaľovaniu globálneho otepľovania.

Doteraz sa predpokladalo, že klimatické zmeny túto schopnosť časom oslabia. Zosilnené západné vetry a oteplenie povrchovej vrstvy spôsobia premiešanie oceánu, čím sa CO₂ z hlbín dostane späť do atmosféry. Nové merania AWI však túto hypotézu spochybňujú. Dáta zozbierané počas morských expedícií a dlhodobého monitoringu medzi rokmi 1972 a 2021 naznačujú, že oceán napriek otepľovaniu svoju schopnosť pohlcovať uhlík nestratil.

„Voda, ktorá vystupuje z hlbín Južného oceánu, je extrémne stará – neprišla do kontaktu s atmosférou stovky až tisíce rokov,“ vysvetľujú autori štúdie. Táto hlboká voda je slaná, bohatá na živiny a relatívne teplá. Nad ňou sa nachádza chladnejšia a menej slaná vrstva, ktorá funguje ako prirodzená bariéra brániaca CO₂ uniknúť do atmosféry.

Freepik/Pixaby (Úprava redakcie)

Topenie ľadu vytvára ochrannú vrstvu

Tento jemný rovnovážny stav sa ukázal byť odolnejší, než vedci očakávali. Roztápajúce sa ľadovce a zvýšené zrážky síce znižujú slanosť povrchovej vody, no práve tento efekt posilňuje rozdiel medzi dvoma vrstvami a zabraňuje ich premiešaniu. „Naša štúdia ukazuje, že čerstvejšia povrchová voda dočasne kompenzovala oslabovanie uhlíkového sinku, ktoré predpovedali klimatické modely,“ uviedli výskumníci z AWI.

Z pozorovaní však vyplýva, že hranica medzi povrchovou a hlbokou vodou sa od 90. rokov posunula približne o 40 metrov bližšie k bodu prelomenia. Ak sa tento trend nezastaví, systém, ktorý doteraz pomáhal udržiavať oxid uhličitý v hlbinách, by sa mohol rozpadnúť.

Budúcnosť „uhlíkového úložiska“ je neistá

Vedci zatiaľ nemajú jednoznačné dôkazy, že hlboký oceán začal do atmosféry uvoľňovať viac CO₂. Signály však naznačujú, že proces by sa mohol pomaly začínať. „Musíme sa prestať sústreďovať len na povrch oceánu,“ zdôraznil spoluautor štúdie profesor Alexander Haumann. „Aby sme potvrdili, či sa v posledných rokoch skutočne zvýšilo uvoľňovanie CO₂ z hlbín, potrebujeme viac údajov – najmä z zimných mesiacov, keď sa vrstvy oceánu viac premiešavajú.“

AWI preto plánuje v najbližších rokoch detailne skúmať tieto procesy v rámci medzinárodného programu Antarctica InSync. Cieľom je lepšie pochopiť, ako klimatická zmena ovplyvňuje Južný oceán a aké dôsledky by mohol mať jeho prípadný kolaps ako uhlíkového „pohlcovača“.

Zistenia nemeckých vedcov tak prinášajú záblesk nádeje, no aj varovanie. Príroda zatiaľ dokázala vytvoriť dočasnú ochrannú rovnováhu, ktorá spomaľuje klimatickú krízu. Otázkou zostáva, dokedy ju dokážeme udržať.

Čítajte viac z kategórie: Ekológia