Keď sa v noci pozrieš na hviezdnu oblohu a na chvíľu ti napadne, či vesmír nie je viac než len chladná masa častíc, nie si s touto myšlienkou úplne sám na tomto svete. Ešte pred pár desaťročiami by táto idea vyvolala v laboratóriu posmech, no dnes sa vracia do serióznej vedeckej debaty. Čoraz viac rešpektovaných vedcov pripúšťa možnosť, že vedomie nemusí byť výlučne produktom mozgu, ale môže byť hlboko zakorenené v samotnej štruktúre reality. Inými slovami, vesmír by mohol byť vedomý.

Znie to ako sci-fi, no nejde o ezoteriku ani lacnú mystiku. Táto predstava sa nazýva panpsychizmus a v posledných rokoch zažíva výraznú renesanciu. Impulzom je najmä tzv. tvrdý problém vedomia, ale aj nové poznatky z neurovied, psychológie a kvantovej fyziky. Dôležité je, že o tejto možnosti dnes nehovoria okrajoví myslitelia, ale filozofi, neurovedci a fyzici s akademickým renomé. Téme sa venoval Discover wild science.

Prijímač a signál

Do tejto rozvíjajúcej sa diskusie vstupuje aj profesorka Maria Strømmeová, nanotechnologička z Uppsalskej univerzity, ktorá prichádza s ešte radikálnejším tvrdením. Podľa nej vedomie nevzniká v ľudskom mozgu. Mozog ho podľa jej modelu iba „naladí“ a lokalizuje, podobne ako rádio prijíma signál, ktorý existuje nezávisle od samotného prijímača. Vedomie má byť fundamentálnym poľom reality, základným stavebným prvkom vesmíru, nie vedľajším produktom biologickej hmoty.

Ak by sa tento predpoklad potvrdil, otvoril by dvere k vedeckému vysvetleniu javov, ktoré dnes balansujú na hranici medzi neurovedou a ezoterikou. Telepatia, zážitky blízke smrti či dokonca pretrvávanie vedomia po smrti by už neboli anomáliami mimo fyziky, ale prejavmi hlbšej štruktúry reality. Podľa Science and Culture Strømmeová tvrdí, že vedomie smrťou nezaniká. Keď človek zomrie, jeho individuálne vedomie sa podľa nej jednoducho „vracia“ späť do univerzálneho poľa, z ktorého dočasne vystúpilo.

Midjourney/Bing Image Creator

Vo svojej metafore to opisuje ako vlnu, ktorá sa stratí v oceáne. Vlna prestane existovať ako oddelený jav, no voda, z ktorej vznikla, nikam nezmizne. „Podľa môjho modelu vedomie tvorí podklad vesmíru a oddelenosť individuálnych vedomí je ilúziou,“ vysvetľuje. Smrť by tak neznamenala koniec vedomia, ale rozpad jeho lokálnej organizácie.

Zaujímavé je, že tento prístup dokáže elegantne zahrnúť aj fenomény ako terminálna lucidita či zážitky blízke smrti, ktoré sú pre čisto materialistické modely mimoriadne problematické. „Ak individuálne uvedomenie nie je generované výlučne mozgom, ale je prejavom hlbšieho poľa, ako naznačuje môj model, potom môžu stavy, keď je mozog poškodený alebo oslabený, umožniť netypický prístup k tomuto základnému poľu,“ hovorí Strømmeová. Inými slovami, práve zlyhávanie mozgu by paradoxne mohlo otvárať dvere k širšiemu spektru vedomia.

Keď „mŕtva“ hmota prestáva byť mŕtva

Vedomie je paradoxne jednou z najväčších neznámych modernej vedy. Neuroveda dokáže presne zmapovať, ktoré neuróny sa aktivujú, keď myslíš na pizzu alebo si spomenieš na tvár starej mamy. Dokáže prepojiť mentálne stavy s mozgovou aktivitou. No stále nevie odpovedať na kľúčovú otázku: prečo to celé vôbec niečo „cíti“? Prečo existuje subjektívny prežitok.

Panpsychizmus prichádza s radikálne jednoduchou myšlienkou. Čo ak vedomie nevzniká až v momente, keď sa hmota poskladá do zložitej štruktúry mozgu? Čo ak tu bolo odjakživa, ako základná vlastnosť reality? Podľa tejto teórie je vedomie fundamentálnym a všadeprítomným aspektom sveta, podobne ako hmotnosť či elektrický náboj.

NASA

Zástancovia panpsychizmu tvrdia, že základné stavebné prvky vesmíru, napríklad elektróny alebo kvarky, môžu mať extrémne jednoduché formy skúsenosti. Nejde o myslenie či emócie, ale o primitívny „vnútorný stav“. Vedomie by tak nebolo výnimočným produktom biologickej komplexity, ale základnou vlastnosťou samotnej existencie.

Dôvod, prečo sa panpsychizmus opäť dostáva do hry, je jednoduchý. Tradičný materialistický prístup narazil na stenu. Filozof David Chalmers preslávil rozlíšenie medzi tzv. ľahkými problémami vedomia a tvrdým problémom. Tie „ľahké“ sa týkajú spracovania informácií, riadenia správania či reakcií na podnety. Ako ironicky poznamenal kognitívny psychológ Steven Pinker, sú „ľahké“ asi ako let na Mars alebo liečba rakoviny. Podľa neho však aspoň vieme, kde máme hľadať odpovede.

Tvrdý problém sa však pýta niečo úplne iné. Prečo fyzikálne a chemické procesy v mozgu produkujú subjektívny prežitok? Prečo videnie červenej farby nie je len spracovanie vlnovej dĺžky, ale aj vnútorný pocit „červenosti“? Môžeš postaviť stroj, ktorý rozlíši červenú od modrej a adekvátne zareaguje, no nič nenasvedčuje tomu, že by tú farbu aj prežíval. Práve táto priepasť medzi mechanizmom a skúsenosťou núti vedcov uvažovať o odvážnejších riešeniach.

Gemini/FonTech

Staré filozofie, nová fyzika

Hoci to môže znieť prekvapivo, panpsychizmus nie je novodobý výmysel. V rôznych podobách sa objavuje už u mysliteľov ako Thales, Platón, Spinoza, Leibniz, Schopenhauer či William James. Rozdiel je v tom, že dnešné verzie sa opierajú o matematické modely a empirické dáta.

V 19. storočí bol panpsychizmus v západnej filozofii mysle pomerne dominantný, no v polovici 20. storočia ho zatlačil logický pozitivizmus. Tvrdý problém vedomia sa však odmietol vyriešiť a kvantová mechanika zároveň ukázala, že realita na najzákladnejšej úrovni je oveľa podivnejšia, než sa zdalo.

Filozof Philip Goff tvrdí, že panpsychizmus bol kedysi skôr terčom posmechu, no dnes zažíva plnohodnotnú renesanciu. Podľa neho sa ukazuje, že ignorovať vedomie alebo ho označiť za ilúziu problém nerieši, len ho zametá pod koberec.

Informácia ako kľúč k vedomiu

Jedným z najvplyvnejších moderných rámcov je Teória integrovanej informácie, ktorú v roku 2004 navrhol neurovedec Giulio Tononi a neskôr ju rozvíjal aj Christof Koch. Táto teória tvrdí, že vedomie je úzko späté s mierou integrovanej informácie v systéme. Inak povedané, vedomie možno kvantifikovať na základe kauzálnej štruktúry systému.

Podľa tejto teórie môže mať určitú, hoci extrémne nízku formu skúsenosti aj veľmi jednoduchý systém. Vedomie teda nie je binárne, zapnuté alebo vypnuté. Ľudský mozog s miliardami neurónov je na jednom konci spektra, zatiaľ čo jednoduché technické zariadenia sú niekde hlboko na jeho dne.

Niektorí myslitelia idú ešte ďalej a hovoria o kozmopsychizme, teda predstave, že vedomie má celý vesmír ako jeden celok. Individuálne vedomia by boli lokálnymi prejavmi univerzálneho vedomia, podobne ako vlny na hladine oceánu. Filozof Jonathan Schaffer poukazuje na kvantové prepletenie ako dôkaz holizmu, keďže prepletené častice sa správajú ako jeden systém bez ohľadu na vzdialenosť.

Bing AI/Úprava redakcie

Kvantové procesy v mozgu

Kontroverznú, no fascinujúcu hypotézu predstavil laureát Nobelovej ceny Roger Penrose spolu s anestéziológom Stuartom Hameroffom. Ich teória orchestrálnej objektívnej redukcie tvrdí, že vedomie vzniká na kvantovej úrovni v mikrotubuloch neurónov. Keď kvantové stavy kolabujú, zažívame moment vedomého uvedomenia.

Kritici však upozorňujú, že mozog je príliš teplý, vlhký a chaotický na udržanie kvantových javov. Napriek tomu nové experimenty v biológii ukazujú, že kvantové efekty môžu existovať aj tam, kde by sme ich nečakali. Teória tak zostáva živá, hoci veľmi sporná.

Pozornosť vedcov priťahujú aj jednoduché organizmy. Biológ Martin Picard z Kolumbijskej univerzity ukázal, že mitochondrie medzi sebou komunikujú a synchronizujú svoje správanie. Slizovky dokážu riešiť bludiská a optimalizovať dopravné siete bez akéhokoľvek mozgu. Nik netvrdí, že „premýšľajú“, no hranica medzi mechanikou a elementárnym prežitkom sa začína rozmazávať.

Bing Image Creator

Najväčšou slabinou panpsychizmu zostáva tzv. problém kombinácie. Ak majú základné častice mikrovedomie, ako sa spoja do jednotného prúdu vedomia, ktorý zažívame my? Kozmopsychizmus sa to snaží vyriešiť obrátením logiky: vedomie je primárne na úrovni celku, nie častí.

Vesmír, ktorý sa pozerá sám na seba

Nikto netvrdí, že máme odpovede. Tvrdý problém vedomia zostáva tvrdý a debata pokračuje. No je nepopierateľné, že panpsychizmus sa presunul z okraja do centra diskusie. Núti vedu klásť otázky, ktoré boli dlho považované za nevhodné alebo nevyriešiteľné.

Ak by sa ukázalo, že vedomie je fundamentálnou vlastnosťou reality, zásadne by to zmenilo náš pohľad na svet aj naše miesto v ňom. Človek by nebol osamelým pozorovateľom v mŕtvom vesmíre, ale jeho prejavom. Možno vedomie nevzniklo z komplexnosti. Možno tu bolo od začiatku a keď sa pozeráme na hviezdy, vesmír sa cez nás pozerá sám na seba.

Čítajte viac z kategórie: Novinky