Skupine astronómov z Hamburskej univerzity sa pod vedením Volkera Heesena podarilo bližšie pozrieť na pomerne blízku galaxiu NGC 4217, presnejšie na jej rádiové zložky. Ako upozorňuje Phys.org, na toto pozorovanie vedci použili rádioteleskop s názvom Veľmi veľké pole (VLA) lokalizovanom v Novom Mexiku, USA. Výsledkom je identifikovanie veľkého mračna rádiových signálov.

Doteraz unikal detekcii

Pozorovania cez VLA vedci skombinovali s dátami z Nízkofrekvenčného poľa (LOFAR), ktoré bolo vybudované v Holandsku. Novými pozorovaniami vedci našli v galaxii NGC 4217, presnejšie v severozápadnej časti jej hala, teda mračnách plynov a prachu nachádzajúce sa ako v samotnej galaxii, tak aj v jej okolí, bublinu tvorenú rádiovým signálom, ktorú predchádzajúce pozorovania galaxie nezachytili.

Zdroj týchto rádiových emisií má, ako vysvetľuje tím vedcov v štúdii zverejnenej prostredníctvom arXiv, tvar bubliny so zosilnenými okrajmi a siaha do vzdialenosti až 65 000 svetelných rokov od hviezdotvorného disku galaxie. Frekvencie tejto bubliny sa pohybujú od 144 MHz až do 3 GHz, pričom na hraniciach tejto bubliny má medzihviezdny vietor zvyšovať svoju rýchlosť z 300 km/s na neuveriteľných 600 km/s, čo je rýchlosť dostatočná na opustenie tejto galaxie.

Heesen a spol. 2024

Na záver štúdie autori dodávajú, že okolo 10 % kinetickej energie vyprodukovanej vybuchujúcimi hviezdami, teda supernovami, slúži na „nafukovanie“ takýchto bublín. Väčšina energie je však vyžiarená prostredníctvom gravitácie a na veľkosť bubliny tak nemá žiadny zásadný vplyv.

Galaxie neprestávajú prekvapovať

NGC 4217 nie je svojou štruktúrou jedinou galaxiou, ktorá vedcov nejakým spôsobom prekvapila. Nie je to totiž dávno, čo sa astronómom podarilo v našej vlastnej galaxii, v Mliečnej ceste, neočakávanú štruktúru patriacu medzi tie najväčšie a pozostáva z materiálov potrebných na vytváranie nových hviezd.

Táto vodíková štruktúra sa od nás nachádza okolo 55 000 svetelných rokov a na dĺžku zaberá 3900 svetelných rokov, široká je zhruba 130 svetelných rokov. Pre porovnanie, väčšina objavených oblakov molekulárneho plynu meria približne 800 svetelných rokov. Objav je založený na údajoch z projektu THOR (HI/OH/Recombination line survey of the Milky Way) a pozorovaniach rádiového observatória VLA.