Supratekuté hélium predstavuje jeden z najpozoruhodnejších stavov hmoty vo vesmíre. Pri teplotách blízkych absolútnej nule stráca akékoľvek vnútorné trenie, dokáže bez prekážok pretekať mikroskopickými pórmi a spontánne vylieza z uzavretých nádob.

Dostaň Fontech do svojich Google odporúčaní

Pridať ako preferovaný zdroj Fontech, odkaz sa otvorí v novom okne

V každodennom svete klasickej mechaniky sme zvyknutí na to, že každý pohyb sprevádza odpor. Voda naliata do pohára sa po roztočení lyžičkou v priebehu niekoľkých sekúnd zastaví, med či motorový olej kladú pohybu ešte väčší odpor a žiadna tekutina nedokáže bez vonkajšieho čerpadla prekonať okraj nádoby. Keď sa však bežné laboratórne hélium ochladí na teplotu tesne nad absolútnou nulou, pravidlá klasického sveta prestanú platiť. Vzniká supratekuté hélium – fascinujúca substancia, v ktorej sa kvantová mechanika zrazu zhmotňuje do podoby viditeľnej voľným okom.

Nulová viskozita a kvapalina bez odporu

Jav supratekutosti objavili nezávisle od seba v roku 1937 sovietsky fyzik Pjotr Kapica a kanadsko-britská dvojica John F. Allen a Don Misener. Zistili, že izotop hélia-4 po ochladení pod kritickú teplotu 2,17 Kelvina (-270,98 °C), takzvaný lambda bod, prechádza fázovým prechodom do stavu He-II. V tejto fáze tekutina vykazuje úplne nulovú viskozitu. Znamená to, že vnútorné trenie medzi jej časticami kompletne vymizne.

Ak takúto kvapalinu roztočíte v uzatvorenom prstenci, jej obeh sa nezastaví o niekoľko minút ani hodín. Bude cirkulovať donekonečna bez akejkoľvek energetickej straty, rovnako ako elektrický prúd v supravodivom okruhu. Supratekuté hélium dokáže vďaka absencii viskozity pretekať cez kapiláry a póry s priemerom niekoľkých desiatok nanometrov, ktorými by neprešla ani molekula plynného vzduchu.

Helium-3 (Kvapalina, ktorá nepozná trenie: Hélium dokáže tiecť bez odporu a dokonca liezť po stenách nádoby)
Helium-3 (Kvapalina, ktorá nepozná trenie: Hélium dokáže tiecť bez odporu a. Zdroj: Wikimedia

Prečo hélium odmieta zamrznúť aj pri absolútnej nule

Hélium je jediným známym prvkom vo vesmíre, ktorý za normálneho atmosférického tlaku 101,3 kPa nezamrzne a neprejde do pevného skupenstva ani pri teplote 0 Kelvinov. Dôvodom sú extrémne slabé medzimolekulové van der Waalsove sily medzi jeho ľahkými atómami v kombinácii s fenoménom, ktorý kvantová mechanika označuje ako energia nulového bodu.

V dôsledku Heisenbergovho princípu neurčitosti si atómy hélia zachovávajú značnú kinetickú osciláciu aj pri teplotách, kedy by mal podľa klasickej teórie ustáť všetok pohyb. Kvantové fluktuácie sú dostatočne silné na to, aby zabránili atómom vytvoriť stabilnú kryštalickú mriežku. Ak chcú fyzici premeniť hélium na pevnú látku, musia vyvinúť vonkajší tlak najmenej 2,5 megapascalu (približne 25-násobok bežného atmosférického tlaku Zeme). Na podobné záhady fyzikálnych procesov a výpočtov sme poukázali, keď vedci hľadali odpovede pri zložitých simuláciách v astrofyzike.

Rollinov film: Kvapalina, ktorá doslova lezie po stenách

Jedným z vizuálne najpôsobivejších prejavov nulovej viskozity je takzvaný Rollinov film. V bežnej kvapaline držia molekuly pohromade adhézne sily so stenou a kohézne sily vnútri kvapaliny, no gravitácia a viskozita zabránia tekutine v stúpaní do výšky. V supratekutom stave však adhézia k pevnému povrchu nádoby úplne preváži absenciu vnútorného trenia.

Hélium vytvorí na stenách nádoby rovnomernú vrstvu s hrúbkou iba niekoľko stoviek atómov (približne 30 nanometrov). Táto vrstvička sa správa ako kapilárna pumpa. Kvapalina začne samovoľne stúpať smerom nahor po vnútornej stene kadičky, pretečie cez okraj a po vonkajšej strane začne kvapkať z dna nádoby, až kým sa hladiny na oboch stranách nevyrovnajú alebo sa nádoba úplne nevyprázdni. Vyzerá to, akoby tekutina popierala zemskú príťažlivosť, v skutočnosti iba minimalizuje svoju celkovú potenciálnu energiu cestou najmenšieho odporu.

Článok pokračuje pod videom ↓

Kvantový svet voľným okom: Boseho-Einsteinova kondenzácia

Ako je možné, že sa milióny atómov zrazu pohybujú v absolútnej synchronizácii? Hélium-4 je bozón, pretože sa skladá z dvoch protónov, dvoch neutrónov a dvoch elektrónov – má teda celočíselný spin rovnajúci sa nule. Pri extrémne nízkych teplotách sa vlnové dĺžky jednotlivých atómov začnú prekrývať, až kým nestratia svoju individuálnu identitu a nespadnú do najnižšieho možného energetického stavu. Nastáva Boseho-Einsteinova kondenzácia.

Celá masa tekutiny sa začne riadiť jedinou spoločnou vlnovou funkciou. Kvantové vlastnosti, ktoré inak vnímame výhradne na úrovni subatomárnych častíc, sa tu prejavujú v makroskopickom meradle. Supratekuté hélium sa skladá z dvoch zložiek: z „normálnej“ zložky, ktorá si zachováva teplotu a konečnú viskozitu, a zo „supratekutiny“, ktorá má nulovú entropiu a nulové trenie. Pomer týchto dvoch zložiek sa plynulo mení s teplotou až k bodu, kde supratekutá frakcia tvorí prakticky sto percent objemu.

Nulová viskozita verzus nekonečná tepelná vodivosť

Supratekuté hélium nevykazuje iba nulový odpor pri prúdení, ale má aj tepelnú vodivosť prevyšujúcu meď viac než stotisíckrát. Akýkoľvek tepelný impulz sa v ňom nešíri difúziou, ale vo forme tepelných vĺn nazývaných druhý zvuk. Vďaka tomu v ňom nemôžu vznikať lokálne bubliny varu – tekutina sa vyparuje výlučne z hladiny bez jediného náznaku klokotania.

Kvantované víry: Pohyb, ktorý nemôže byť plynulý

Klasická voda vytvára pri miešaní plynulý lievik, v ktorom rýchlosť otáčania klesá so vzdialenosťou od stredu spojito. V supratekutom stave to však princípy kvantovej fyziky zakazujú. Cirkulácia rýchlosti okolo akejkoľvek uzavretej krivky musí byť celočíselným násobkom Planckovej konštanty delenej hmotnosťou častice.

Namiesto jedného veľkého plynulého víru sa v rotujúcom héliu vytvorí sieť miniatúrnych, dokonale diskrétnych kvantovaných vírov (vortexov). Jadro každého takéhoto víru má priemer rádovo jeden angström (desatinu nanometra) a predstavuje mikroskopickú oblasť, kde je supratekutosť zničená. Víry sa vzájomne odpudzujú a vytvárajú fascinujúcu pravidelnú trojuholníkovú mriežku, ktorú sa vedcom podarilo experimentálne vizualizovať pomocou zachytených mikroskopických častíc vodíka.

Helium (Kvapalina, ktorá nepozná trenie: Hélium dokáže tiecť bez odporu a dokonca liezť po stenách nádoby)
Helium (Kvapalina, ktorá nepozná trenie: Hélium dokáže tiecť bez odporu a. Zdroj: Wikimedia

Od urýchľovača v Ženeve po špičkový výskum v Košiciach

Fenomén supratekutosti nie je len teoretickou hračkou akademických fyzikov. Bez supratekutého hélia by nemohol fungovať najväčší stroj postavený ľudstvom – Veľký hadrónový urýchľovač (LHC) v európskom laboratóriu CERN. Dvadsaťsedem kilometrov dlhý prstenec magnetov je chladený viac ako 120 tonami tekutého hélia udržiavaného pri teplote 1,9 Kelvina (-271,3 °C). Len v tomto supratekutom stave dokáže médium magnetom odoberať gigantické množstvo vznikajúceho tepla bez toho, aby došlo k lokálnemu prehriatiu a zlyhaniu supravodivosti.

Rovnako dôležitú úlohu zohráva táto technológia vo vesmírnych observatóriách. Infračervené teleskopy Európskej vesmírnej agentúry (ESA) či detektory temnej hmoty vyžadujú chladenie snímačov na zlomky stupňa nad absolútnou nulou, aby ich vlastný tepelný šum neprekryl slabé signály z hlbín vesmíru.

Do tohto globálneho výskumu významne prispieva aj Slovensko. V Centre fyziky nízkych teplôt Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach disponujú vedci unikátnymi aparatúrami na báze rozpúšťacích chladičov zmesí hélia-3 a hélia-4.

Zariadenia dokážu vzorky ochladiť až na úroveň niekoľkých milikelvinov, kde košickí fyzici skúmajú kvantovú turbulenciu, fázové prechody a mikroskopickú dynamiku kvantovaných vírov. Skúmanie materiálových limitov a extrémnych vlastností látok tak otvára dvere nielen k hlbšiemu pochopeniu základov vesmíru, ale aj k vývoju stabilných procesorov pre kvantové počítače ďalšej generácie.

Čítajte viac z kategórie: Novinky

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP