Keď sa v polovici 14. storočia Európou prehnala neslávne známa morová Čierna smrť, zanechala za sebou jeden z najničivejších demografických kolapsov v dejinách. Napriek tomu, že pôvodca choroby (baktéria Yersinia pestis) je už desaťročia známy, okolnosti, ktoré spustili pandémiu v rokoch 1347–1348, zostávali záhadou.

Nová interdisciplinárna štúdia publikovaná v časopise Communications Earth & Environment ponúka nový, mimoriadne presvedčivý scenár: reťaz udalostí odštartovala neznáma vulkanická erupcia v roku 1345, ktorá vyvolala klimatické ochladenie, neúrodu, hladomor a napokon aj núdzový dovoz obilnín z oblasti Čierneho mora. Práve v týchto zásielkach sa mali skrývať blchy infikované patogénom, ktorý navždy zmenil tvár Európy.

erupcia sopky/vulkánu
Grok

Vulkanická erupcia, ktorá ochladila Stredomorie

Prvým článkom v tejto tragickej reťazi bol dramatický prírodný jav. Analýza ľadových jadier z Antarktídy a Grónska odhalila v roku 1345 extrémne silný „sírový signál“, ktorý podľa autorov zodpovedá masívnej vulkanickej erupcii. Jej sila sa odhaduje na približne štrnásť teragramov síry, čo je viac ako dvojnásobok známej erupcie Pinatuba z roku 1991.

V dôsledku toho sa v severnej pologuli odohrali tri veľmi chladné letá, pričom leto 1345 sa zaradilo medzi najstudenšie za celé storočia. Stromové letokruhy z Pyrenejí, Álp či Grécka potvrdzujú prudký pokles teplôt, pričom v Pyrenejach sa objavili raritné „modré krúžky“. Ide o jasný dôkaz extrémne nepriaznivých rastových podmienok.

Dobové záznamy zo Stredomoria, Ázie aj Európy zachytávajú zamračenú oblohu, slabé slnečné svetlo a zhoršenú viditeľnosť. „Obloha bola kalná a zem akoby zahalená cudzím tieňom,“ napísal jeden taliansky kronikár. Takéto javy sú typické pre prítomnosť sopečného aerosólu v atmosfére.

Pixabay/Pexels

Neúroda a hlad, ktoré ohrozili stredoveké mestá

Ochladenie zasiahlo celú poľnohospodársku produkciu. Úroda hrozna v severnom Taliansku zlyhala, jarné mesiace priniesli extrémne dažde a záplavy, ktoré poškodili polia a spôsobili eróziu. V oblasti Levante sa pridalo sucho, nízke teploty a invázie sarančí. Výsledkom bol transregionálny hladomor, ktorý v rokoch 1346–1347 postihol Španielsko, južné Francúzsko, Taliansko aj Egypt. Ceny pšenice v Toskánsku, Katalánsku či Káhire dosiahli najvyššie úrovne za desaťročia a mestá hlásili úmrtia spôsobené podvýživou ešte pred vypuknutím samotného moru.

Severotalianske mestské štáty patrili v tom čase medzi najurbanizovanejšie regióny Európy. Ich obyvateľstvo bolo silne závislé od pravidelných a dobre fungujúcich dodávok obilia. Benátky, Janov či Pisa mali už stáročia vypracované sofistikované zásobovacie systémy, no extrém rokov 1345–1347 tieto siete preťažil. Po prvých neúspešných pokusoch o doplnenie zásob z južného Talianska sa mestá obrátili na ešte vzdialenejšie zdroje v oblasti Azovského mora a severného Čierneho mora, kde vládla Mongolská Zlatá horda.

Obilie ako nenápadný prenášač smrteľného patogénu

Talianske kroniky zaznamenali, že „zrno z Čierneho mora zachránilo Benátky pred hladom“. No len niekoľko týždňov po tom, čo posledné lode dorazili v lete 1347, sa v meste objavili prvé prípady moru. Autori štúdie predkladajú mechanizmus, ktorý vysvetľuje túto časovú zhodu: blchy infikované Yersinia pestis mohli prežiť v prachu a obale obilných zásielok. Po vyložení nákladu v preplnených prístavoch mali ideálne podmienky na ďalšie šírenie.

Odtiaľ sa choroba rozšírila rýchlosťou, ktorú by sme dnes nazvali „logistikou pandémie“. Janovské lode preniesli nákazu do Marseille či na Mallorcu, benátsky export ju dostal do Padovy a ďalšie trasy prepojili severnú Afriku aj alpské oblasti. Zaujímavé je, že mestá, ktoré v danom období neimportovali obilie z Čierneho mora, ako Miláno, Verona či Rím, zasiahla prvá vlna moru oveľa slabšie.

Vedci po 200 rokoch odhalili, čo zabilo armádu Napoleona

Keď sa Napoleonova obrovská armáda v roku 1812 stiahla z Ruska, nečelila len neúprosným mrazom a hladu, ale aj chorobám, ktorých pôvod zostával po celé storočia záhadou. Nový výskum však priniesol prvý priamy dôkaz o tom, ktoré patogény skutočne stáli za týmto masovým úhynom. Celý náš článok si môžeš prečítať po kliknutí na tento odkaz.

Autori zdôrazňujú, že pandémia 14. storočia nebola výsledkom jednej príčiny, ale zložitej konvergencie klimatických extrémov, ekonomických stratégií a medzinárodného obchodu. Mechanizmus, ktorý kedysi chránil populáciu pred hladom sa napokon stal nečakaným médiom pre šírenie choroby. V ére globalizácie je to varovanie s jasným odkazom. Podľa autorov „minulosť neponúka len dejiny, ale aj modely budúcich rizík“.

Štúdia preto otvára novú perspektívu na historické pandémie a zdôrazňuje potrebu sledovať prepojenia medzi klimatickými javmi, mobilitou tovarov a zraniteľnosťou spoločností.

Čítajte viac z kategórie: Novinky

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP