Analytik platformy INESS Radovan Ďurana v komentári pre Startitup kritizoval spôsob, akým Slovensko riešilo dotácie na fotovoltické panely, respektíve ako štát vyhadzuje milióny na boj s klimatickou krízou extrémne neefektívnym spôsobom.

„Ak uvažujete ekonomicky, snažili by ste sa nájsť oblasti, kde sa dá ušetriť dostatočne veľa emisií za čo najmenej peňazí,“ píše.

Naznačuje však, že (nielen) Slovensko preferuje skôr mediálne zaujímavé a lákavé metódy, ktoré síce majú PR výtlak, ale v praxi nám nijako nepomáhajú a ešte aj stoja zbytočne veľa.

Uvádza aj jasné príklady

Učebnicovým príkladom tohto prístupu majú byť slovenské dotácie fotovoltických elektrární, zavedené ešte predchádzajúcimi vládami pred vyše desiatimi rokmi.

Systém bol podľa Ďuranu nastavený tak, že vlastník panelu získal za ním vyrábanú elektrinu pri výkupe pripližne 400 eur za každú vyrobenú megawatthodinu. Trhová cena elektriny síce bola napr. 50 eur, vlastník elektrárne ale dostal od štátu ešte doplatok 350 eur ako „bonus“ či splátku nákladov za stavbu.

„Takáto (pre štát na prvý pohľad nevýhodná, poz. red.) zmluva mala platnosť 15 rokov, čo malo podľa predstáv politikov a investorov zaplatiť stavebné a finančné náklady investície do solárnej elektrárne. A netreba zabudnúť, že pred viac ako 10 rokmi boli solárne panely výrazne drahšie ako dnes,“ uvádza analytik.

Teoreticky tak súkromníci mali štátu (ktorý za to zaplatí) vybudovať zelené zdroje energie. Podľa Ďuranu je však ekologický prínos takýchto malých elektrárni absolútne mizivý.

Elektrárne máme… a nestalo sa nič

Ak by aj súkromné elektrárne nahradili produkciu celej elektrárne spaľujúcej zemný plyn v Malženiciach, znamenalo by to, že takýmto spôsobom sa ročne ušetrilo „len“ 210-až 220-tisíc ton CO2. To predstavuje mizivých 0,5 % všetkých slovenských emisií.

„Pre vašu predstavu – aby sme splnili záväzky Zelenej dohody (Green Deal), musíme do roku 2030 znížiť emisie o vyše šesť miliónov ton – 30-krát viac, ako ušetria podporované soláry. Každý rok. Tento model dotácií solárnych elektrární bude mať mizivý dopad na celkové emisie,“ uvádza Ďurana z INESS.

Ročne sme však na dotáciách vyplatili 170 až 210 miliónov eur a platiť údajne budeme musieť ešte viac, pretože ceny elektriny stúpli do závratných výšin – štát však musí garantovať aj už spomínaný „doplatok“, ktorý vlastníkovi splatí náklady na budovanie elektrárne.

„Ministerstvo hospodárstva prednedávnom odhadovalo, že by dohromady mali dotácie dosiahnuť za 20 rokov 3,2 miliardy eur. Je to veľa alebo málo? Nuž, ekonóm sa spýta – koľko to vychádza na jednu ušetrenú tonu CO2? Závratných 750 eur,“ ráta Ďurana.

Firmy platia za emisie 9-krát menej

Na porovnanie, množstvo tzv. emisných povoleniek, s ktorými sa obchoduje, reguluje Európska komisia. Dnes je cena tejto povolenky 85 eur za tonu.

Namiesto dotácií na solárne panely podľa Ďuranu mohla vláda z trhu vykúpiť každý rok 200-tisíc povoleniek. Inými alternatívami sú však aj zatepľovanie budov, podpora inštalácií tepelných čerpadiel alebo dotácie veľkých emitentov.

Ďurana však ponúka aj jedno, podľa neho úplne prehliadané riešenie.

Vysaďme lesy

„Emisie sa nemusia len znižovať, emisie sa dajú z atmosféry aj sťahovať. Hoci vedci zúfalo bojujú v snahe vymyslieť efektívny spôsob zadržiavania uhlíka, jednu metódu máme po ruke, overenú miliónmi rokov. Je to les.“

Štvorec lesa s rozlohou 15 km2 by podľa neho stiahol toľko emisií, ako ušetríme ročne dotovaním solárov. Lesu však ako sťahovačovi uhlíka nekončí životnosť po 20 rokoch.

Štát by podľa neho mohol vlastníkom lesov platiť za to, že namiesto ťažby – vypúšťania uhlíka, budú uhlík zachytávať. Už dnes k takým kompenzáciám dochádza, pričom za neťaženie sa platí okolo 100 eur za hektár.

„Ak by platil trhovú cenu za ušetrenú tonu CO2, bolo by to pre vlastníkov atraktívne,  keďže hektár zrelého lesa vie uložiť 8 – 9 ton CO2 ročne. (Jedna emisná povolenka s dnešnou hodnotou 85 eur pokrýva jednu tonu CO2.)“

„Program dotovania solárov rozbehnutý pred vyše desiatimi rokmi mal asi len jediné skutočné pozitívum. Dal nám príklad, ako k znižovaniu emisií nepristupovať. Verejnosť by sa mala naučiť klásť politikom dve otázky. Koľko eur za tonu CO2 to bude stáť? Je to lacnejšie ako sťahovanie uhlíka lesom?“ pýta sa Radovan Ďurana v komentári.