Tím vedcov prichádza s inovatívnym riešením problému, ktorý desí ľudstvo už celé desaťročia. Ako upozorňuje portál Interesting Engineering, týmto problémom je rádioaktívny odpad pozostávajúci z vypáleného paliva štiepnych jadrových reaktorov. Novým riešením sa môže stať prekvapivo efektívny sklo-keramický materiál, ktorého schopnosti z neho robia ideálneho kandidáta.

Dlhodobé a bezpečné uskladnenie

Ľudstvo má s ukladaním nespracovateľného rádioaktívneho odpadu problémy a zdá sa, že sa vedcom podarilo nájsť jedinečné riešenie v podobe materiálu odolávajúceho korózii. Ak sa výsledky štúdie dedikovanej tomuto materiálu preukážu, umožní to skladovanie rádioaktívneho odpadu v oveľa väčších nádobách, než doteraz a efektivita tak intenzívne narastie.

Tento materiál je známy už dlhšiu dobu, avšak nik si doteraz nebol istí jeho vlastnosťami z dlhodobého hľadiska práve kvôli možnej korózii. Podľa autorov novej štúdie sa ale zrejme niet čoho báť, keďže aj z tohto hľadiska odoláva. Tento kompozitný materiál sa skladá zo železa, hliníka, borosilikátového skla a zirkonolitu – minerálu pozostávajúceho z vápnika, zirkónu, titánu a kyslíku (Fe-Al-BG-CaZrTi₂O₇).

Unsplash / Kilian Karger

Pri skladovaní rádioaktívneho materiálu je totiž nutné zaručiť, že nedôjde k jeho úniku do okolia, čo by mohlo mať katastrofálne následky a vplyv na životné prostredie. Kým silno rádioaktívny odpad je nutné takýmto spôsobom uskladniť, menej rádioaktívne komponenty sú niekedy zhodnocované v spaľovniach – záleží však, samozrejme, aj na materiály, z ktorého sa komponent skladá.

Menej rádioaktívna alternatíva

Štiepne jadrové elektrárne sú zatiaľ nesmierne dôležitou súčasťou energetického mixu, pričom sa zdá, že ešte ani zďaleka nenarazili na limit svojho potenciálu. Práve naopak, ľudstvo naďalej buduje nové reaktory, pričom šancu dostať nové jadrové elektrárne má aj Slovensko.

Vedci medzitým vyvíjajú čistejšiu a efektívnejšiu alternatívu v podobe fúznych reaktorov, ktoré fungujú opačným spôsobom. Namiesto rozpadu ťažkých prvkov v nich dochádza k spájaniu ľahkých prvkov, ako je vodík či hélium, presnejšie ich rádioaktívne izotopy. V porovnaní s radiáciou štiepneho reaktora je však radiácia v takýchto zariadeniach takmer zanedbateľná a nehrozí ani vážny únik.