Záhadné rádiové signály prichádzajúce z hlbín Mliečnej dráhy po desaťročiach mätú astronómov a otvárajú dvere do zatiaľ neprebádaných oblastí astrofyziky. V roku 2002 zaznamenal astronóm Scott Hyman z Sweet Briar College neobvyklý jav, keď stred galaxie vyvrhol päť silných zábleskov rádiových vĺn s presným časovým odstupom sedemdesiatich siedmich minút, píše ScienceAlert.

Dostaň Fontech do svojich Google odporúčaní

Pridať ako preferovaný zdroj Fontech, odkaz sa otvorí v novom okne

Následne zdroj utíchol a dlhé roky sa ho nepodarilo opätovne zachytiť. Až o dve desaťročia neskôr, počas analýzy iných dát, sa v archívoch objavil podobný signál s pravidelnou periódou šesťdesiatich dvoch minút a dvadsiatich sekúnd. Spomínané objekty dnes odborníci radia do novej kategórie nazývanej dlhoperiodické tranzienty.

Najextrémnejšie z vesmírnych objektov

Fenomén LPT predstavuje pre modernú astronómiu tvrdý oriešok. Ide o neidentifikované kozmické zdroje emitujúce dlhé a jasné impulzy rádiového žiarenia, medzi ktorými zívajú pravidelné a dlhé pauzy. Kľúčovým momentom pre uznanie tejto triedy bol objav objektu GLEAM-X J1627-5235, zaznamenaného v roku 2018 a oficiálne publikovaného o štyri roky neskôr.

Článok pokračuje pod videom ↓

Odvtedy vedci prostredníctvom prehliadok oblohy identifikovali zhruba tucet podobných pulzujúcich objektov, pričom do tejto skupiny retroaktívne zaradili aj Hymanov prvotný nález. Identifikovať ich skutočnú podstatu je však mimoriadne náročné, pretože známe typy mŕtvych hviezd správanie týchto telies nedokážu úplne vysvetliť.

V súčasnosti sa vo vedeckej komunite diskutuje o troch hlavných kandidátoch, ktorí by mohli za týmito signálmi stáť. Prvými sú klasické pulsary a magnetary, čo sú vysoko zmagnetizované neutrónové hviezdne objekty poháňané odlišnými mechanizmami.

Klasické pulsary fungujú ako vesmírne majáky, ktoré vďaka rýchlej rotácii zametajú lúče žiarenia naprieč vesmírom. LPT objekty však vykazujú nezvyčajne pomalé rotácie, kedy medzi jednotlivými zábleskmi uplynú aj celé hodiny. Pri takto nízkych otáčkach by bežné neutrónové hviezdy mali mať obrovský problém vygenerovať potrebné podmienky na vznik rádiových emisií, čo teóriu komplikuje.

Fascinujúce detaily

Alternatívu predstavujú biele trpaslíky, teda stabilnejšie a rozmernejšie hviezdne zvyšky. Tie dokážu rotovať omnoho pomalšie a silné rádiové signály u nich môžu vznikať v dôsledku gravitačných a magnetických interakcií s binárnym partnerom.

Niektoré LPT objekty sa skutočne podarilo prepojiť s takýmito binárnymi systémami, avšak rôznorodosť polarizácie, periód a tvarov impulzov naznačuje, že za javom môže stáť viacero odlišných fyzikálnych mechanizmov alebo dokonca viacero typov vesmírnych objektov. Do tohto neprehľadného stavu vtrhol v roku 2022 nový objav, keď Hyman so svojím tímom narazil v archívnych dátach teleskopu MeerKAT na anomáliu označenú ako LPT J1555-5631.

Pulzar
Znázornenie pulzaru. NASA

Nový objekt priniesol technologicky fascinujúce detaily, ktoré výskumníkom vyrazili dych. Počas každého 62-minútového cyklu nevyprodukoval len jeden, ale hneď dva odlišné impulzy, jeden dlhší a jeden kratší.

Ešte prekvapujúcejším zistením bola odlišná cirkulárna polarizácia oboch zábleskov, čo znamená, že rádiové vlny sa krútili opačnými smermi. Podľa odborníkov to jasne svedčí o tom, že emisie prichádzajú z oblastí blízkych obom magnetickým pólom. Zároveň to potvrdzuje, že rotačná a magnetická os tohto objektu sú navzájom takmer kolmé.

Analýza geometrie tohto systému odhalila ďalšiu trhlinu v zaužívaných modeloch. Impulzy totiž nie sú umiestnené presne oproti sebe, ako by sa pri štandardnom dipólovom magnetickom poli očakávalo, ale delí ich uhol 165 °.

Odchýlka naznačuje omnoho zložitejšiu a komplikovanejšiu štruktúru magnetosféry. Zostáva tak zodpovedať otázku, prečo tieto objekty pracujú s takou hodinovou presnosťou a vzápätí úplne utíchnu.

Čítajte viac z kategórie: Novinky

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP