Posolstvo, že vojna je peklo priniesli divákom so sebou už desiatky filmov. Hollywood takto pravidelne otvára americkej spoločnosti citlivé rany prostredníctvom mnohých spomienok na Irak, Vietnam či druhú svetovú vojnu.

Predstava, že by sa takáto desivá hrôza odohrávala bezprostredne v uliciach ich miest a nielen v televízii, je však ďaleko mrazivejšou, obzvlášť ak vaším nepriateľom so zbraňou v ruke môže byť sused od vedľa.

S takouto dystopickou víziou dorazila tento týždeň do našich kín filmová novinka Kolaps, ktorá ukazuje znepokojivý rozklad americkej spoločnosti v blízkej budúcnosti. Tá sa totiž ocitla uprostred občianskej vojny, ktorá mohla byť realitou už v roku 2021, keď sa prívrženci Donalda Trumpa vrhli do útoku na Kapitol.

Nočná mora, ktorá dospelých budí zo sna

Politika už stáročia pravidelne rozdeľuje jednotlivé národy a často je masívnym katalyzátorom polarizácie spoločnosti a hnevu jednej či druhej strany.

Rétorická vojna sa však aj vďaka sociálnym sieťam odohráva priamo medzi ľuďmi, ktorí si slovne nič nedarujú a pre vyhrážky smrťou nejdú ďaleko.

Boli by však schopní chytiť zbraň a svoj hnev či rasistické zmýšľanie premeniť v reálne činy? Dráma Kolaps od Alexa Garlanda, režiséra filmu Ex machina, pre nás zachytáva túto realitu v plnej nahote a autor snímky odistil ventil ľudskej nenávisti veľmi znepokojivým spôsobom, u ktorého často pocítite na chrbte nepríjemný mráz.

Príbeh snímky sa odohráva na americkom území a mnohé doteraz zverejnené obrázky či ukážky z filmu mohli u fanúšika navodiť dojem, že Kolaps je akousi alternatívnou vojnovou realitou medzi prívržencami dvoch tamojších hlavných politických táborov, ktoré sa posledné roky čoraz viac od seba názorovo vyhraňujú.

Načasovanie premiéry počas volebného roka s ostro sledovanými prezidentskými voľbami medzi Trumpom a Bidenom navyše vyvolalo špekulácie, či nejde len o podprahovú kampaň jednej či druhej strany s cieľom vyvolať strach.

Konflikt, o ktorom sa divák veľa nedozvie

Na vynášanie rozsudkov tu však dráma Kolaps nie je, po celý čas sa striktne drží apoliticky pri zemi, napriek tomu, že vo filme môžeme nájsť dostatok názorových paralel so súčasnou svetovou situáciou vrátane Slovenska a jeho konšpiračnou scénou.

Divák však netuší, ktorá strana konflikt rozpútala, ani kto všetko mimo Provládnych síl, Západných síl či „Portlandských maoistov“ vlastne ešte proti sebe bojuje.

Počas celého priebehu dostávame len malé útržky informácií, ktoré naznačujú rozsah konfliktu či jeho pozadie, príbeh však nikdy nevyslovuje dôvody konania či pohnútky ľudí vrátane jednej z hlavných kľúčových postáv filmu a tou je americký prezident (Nick Offerman).

Zabarikádovaný v Bielom dome sa pár hodín pred útokom Západných síl na Washington snaží pripraviť na svoj posledný televízny prejav, zatiaľ čo vonkajší svet nie je ničím iným ako guľkami prešpikovanou a krvou zaliatou vojnovou zónou.

Nech to znie akokoľvek bizarne, práve interview s prezidentom je hlavným cieľom hrdinov filmu, ktorými sú ostrieľaná vojenská fotoreportérka Lee Smith (Kirsten Dunst) a jej novinársky kolega Joel (Wagner Moura).

Obaja sa tak musia vydať na dlhú nebezpečnú cestu naprieč vojnou zmietanou krajinou až do hlavného mesta USA, v ktorom sú novinári považovaní za nepriateľov a kde im hrozí, že budú okamžite zastrelení.

Ani zvýšené riziko už tak dosť nebezpečného povolania nezabráni tomu, aby sa k nim pridal aj veterán z New York Times Sammy (Stephen McKinley) a ctižiadostivá začínajúca fotoreportérka Jessie (Cailee Spaeny).

Všetci štyria tvoria komplexný archetyp vojnového korešpondenta. Lee je za dlhé roky svojej praxe už otupená všetkou tou brutalitou a je len chladnou profesionálkou bez akýchkoľvek emócií, zatiaľ čo Joel je živelnejší a pre svoju „fotku vztýčenia vlajky na Iwo Jime“ sa nebojí odvážnych kúskov.

Sammy je už starší veterán, ktorý sa nechce zmieriť s myšlienkou odísť do dôchodku, naopak Jessie je vydesenou mladou žurnalistkou, ktorej meniaci sa stav duše vďaka dlhotrvajúcemu vystaveniu hrôzam je počas filmu najviac badateľný.

Spoločne sa ocitajú uprostred občianskej vojny, ktorá má atmosférou blízko k seriálom Walking Dead či Last of Us, s tým rozdielom, že brutalita ľudskej civilizácie je niekedy ďaleko desivejšou, ako chodiace nemŕtve monštrá požierajúce mozgy.

Vďaka novinárom šialene dychtiacich po záberoch zachytávajúcich násilie, boj a spustošenú krajinu sa film na celé udalosti pozerá síce z bezprostrednej blízkosti, zachováva si však chladný odstup a určitú cynickosť, ktorú podčiarkuje občas zvláštne zvolená hudba.

„Priateľka“ Spider-mana exceluje

Jedným z výrazných pozitív filmu ostáva obsadenie, ktoré prakticky nemá slabinu. Kirsten Dunst sa do role zachmúrenej fotoreportérky, ktorej dlhoročný priamy kontakt so smrťou spôsobil zmrazenie emócií, kompletne vložila a ťažko si spomenúť, kedy mala priateľka Petera Parkera zo Spider-mana lepšie napísanú postavu.

Wagner Moura nám zas pripomenul, prečo sme ho tak zbožňovali ako šéfa Medellínskeho kartelu v seriáli Narcos. Najviac však utkvie v pamäti výkon mladej sympatickej Cailee Spaeny, ktorej premenu a emócie bolo vo filme najviac cítiť a pre hollywoodsku budúcnosť je už teraz obrovským prísľubom, čo bude môcť potvrdiť už toto leto v dlho očakávanom pokračovaní Votrelca.

Technická stránka filmu je celkovo na spoľahlivej úrovni, snímke však chýba obzvlášť pri akčnejších scénach akýkoľvek zapamätateľnejší moment, ktorý by divákovi nevyšumel z hlavy už po ceste z kina.

Čo však bude v divákoch ešte dlho doznievať je mrazivé stretnutie novinárov s postavou herca Jesseho Plemonsa, ktoré tak narušuje ich miestami až samoúčelný nihilistický prístup k práci, kedy sa uprostred svištiacich guliek pohybujú ako duchovia bez pudu sebazáchovy.

Popcornová jednohubka s jedným malým posolstvom

Na film, ktorý má byť predovšetkým silnou a hutnou drámou a nie akčným filmom, ako niektorí fanúšikovia očakávajú, je však, bohužiaľ, jedna silná sekvencia málo.

Kolaps je tak vo výslednom dojme koncepčne, aj myšlienkovým rozmerom len menší brat Apokalypsy od Francisa Ford Coppolu, ktorý nás previedol svojou vojnovou road movie oveľa razantnejším a temnejším spôsobom.

Kolaps je v tomto smere iba zmesou po sebe nasledujúcich nepríjemných vojnových obrazov, ktoré na seba nenadväzujú a postupne ani nedávajú potrebné odpovede, ktoré si viacerí fanúšikovia budú klásť aj po skončení filmu. Jednou z nich ostáva, prečo sa také názorové a politicky rozdielne štáty ako Texas či Kalifornia spojili, aby bojovali proti Washingtonu na čele s prezidentom.

Snímke neprospieva ani relatívne krátka minutáž na takýto formát filmu. Záverečná scéna nám však vo konečnom dôsledku napovedá, že dráma je len popcornovou jednohubkou, ktorá sa po celý čas vlastne ani nesnažila brať vážne. Aj preto je prekvapením, že neskončila len v knižnici niektorej streamovacej spoločnosti.

Dráma sa tak nijako zvlášť netrápi ani vážnymi existenciálnymi otázkami, ako je význam zachytávania brutality a násilia prostredníctvom fotiek, z ktorých sa ľudstvo vlastne nikdy v budúcnosti nedokázalo poučiť.

V rozhovore pre New York Times Garland povedal, že hlavným posolstvom filmu je snaha poukázať na polarizáciu spoločnosti, no napriek tomu sa vo filme bojí pomenovať, čo alebo kto ju spôsobuje a snaží sa len dokumentaristicky poukázať na to, čo vidíme v spoločnosti aj v súvislostiach sami už dlhé roky.

Na strhujúci akčný film je Kolaps technicky a kamerou málo vynaliezavý a na hutnú drámu jej chýba oveľa nekompromisnejší ťah na bránu a kvalitný príbeh. Vo výsledku je tak Kolaps len rýchlo odsýpajúcim sledom kvalitne natočených a zahraných vojnových scén s výbornými hercami.