Venuša ukrýva na svojom povrchu gigantické riftové údolia, ktoré svojou mierkou vyrážajú dych. Niektoré z týchto útvarov dosahujú dĺžku až 10 000 kilometrov, čo ich stavia do priameho kontrastu s podobnými, no podstatne menšími formáciami na Zemi, ako je napríklad známy africký rift. Doteraz prevládal medzi vedcami názor, že tieto jazvy na tvári planéty vznikli pred viac ako 100 miliónmi rokov a odvtedy zostali v podstate nehybné.

Tento zaužívaný pohľad však dostáva trhliny vďaka novej vedeckej štúdii, ktorú publikoval tím z prestížnej univerzity ETH Zurich. Pod vedením profesora geodynamiky Tarasa Geryu výskumníci využili moderné počítačové modelovanie, aby preskúmali minulosť aj súčasnosť týchto útvarov.

Ich práca publikovaná v odbornom magazíne Nature Geoscience, na ktorú upozornil portál Science Daily, prináša presvedčivé dôkazy, že niektoré riftové údolia na Venuši môžu byť oveľa mladšie, čo priamo podporuje teóriu o pretrvávajúcej geologickej aktivite planéty.

Hlavný autor výskumu Xi Yang spolu so svojimi kolegami vytvoril vôbec prvé vysoko detailné 3D simulácie venušanských riftov. Kým minulé pokusy o modelovanie pracovali len s dvojrozmernými zjednodušeniami, nové 3D modely umožnili vedcom lepšie pochopiť, ako sa kôra planéty v čase naťahuje, posúva a následne uvoľňuje. Práve tento proces je kľúčový pre interpretáciu toho, čo dnes vidíme na radarových snímkach.

Prekvapivá rýchlosť geologických zmien

Výsledky simulácií ukazujú, že pozdĺž okrajov mladých riftových údolí sa vytvárajú vyvýšené hrebene, takzvané riftové boky. Tieto útvary existujú len vtedy, keď je tektonický pohyb stále aktívny alebo sa skončil len pred krátkym časom. Modelovanie naznačuje, že v aktívnych fázach sa tieto zlomy na Venuši môžu rozširovať rýchlosťou 3 až 10 centimetrov za rok, čo je pre planetárnych geológov fascinujúce číslo.

Zaujímavým rozdielom oproti Zemi je spôsob, akým tieto hrebene zanikajú. U nás doma erózia a voda pomaly vyhladzujú horské masívy. Na Venuši, kde panujú extrémne podmienky a takmer žiadna erózia v pozemskom zmysle, k zahladzovaniu rebier dochádza „relaxáciou“ kôry. Akonáhle tektonické napätie ustúpi, kôra sa postupne prepadne späť, čím sa hrebene stávajú širšími a menej výraznými.

Podobnosť medzi týmito simulovanými štruktúrami a skutočnými zábermi zo sondy Magellan, ktorá mapovala Venušu v 90. rokoch, je podľa vedcov viac než len náhoda. Tieto vizuálne dôkazy potvrdzujú, že planéta nie je geologicky mŕtva, ale v jej vnútri prebiehajú procesy, ktoré formujú povrch aj v súčasnosti. O iných tajomstvách vesmíru, ktoré menia učebnice, sme písali v článku o tom, ako objav záhadného telesa rúca definície vesmíru.

Budúcnosť výskumu a misia EnVision

Tento objav nie je len akademickým cvičením. Pomáha vedcom vytipovať lokality, ktoré by mali byť prioritnými cieľmi pre budúcich robotických prieskumníkov. Práve miesta s náznakmi nedávnej aktivity by nám mohli prezradiť viac o tom, či Venuša stále disponuje aktívnym vulkanizmom. Mimochodom, podobne nečakané zvraty v chápaní histórie nás neraz prekvapia aj bližšie k domovu, napríklad keď sa prepisuje pôvod človeka v Egypte.

Vedci z ETH Zurich, vrátane profesora Paula Tackleyho, sú už teraz hlboko zapojení do príprav misie EnVision pod hlavičkou ESA (Európska vesmírna agentúra). Táto sonda, ktorej štart je naplánovaný na začiatok 30. rokov, bude disponovať prístrojmi schopnými nahliadnuť pod hustú atmosféru Venuše s bezprecedentnou presnosťou. Cieľom je skúmať planétu ako celok – od jej horúceho jadra až po vrchné vrstvy atmosféry.

Pochopenie geodynamiky Venuše nám navyše otvára dvere k lepšiemu spoznaniu všetkých kamenných planét vo vesmíre, vrátane tých, ktoré obiehajú vzdialené hviezdy. Ak chceme v budúcnosti úspešne identifikovať a študovať obývateľné exoplanéty, musíme najprv dokonale rozumieť tomu, ako sa vyvíjajú a „starnú“ planéty v našej vlastnej slnečnej sústave.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda