Hoci vesmír môže na prvý pohľad pôsobiť chaoticky, pri detailnom pozorovaní sa postupne začnú vynárať rôzne vzory a štruktúry, z ktorých niektoré sú väčšie ako iné. Tou jednoznačne najväčšou je kozmická pavučina, ktorá navzájom prepája miliardy galaxií na vzdialenosti niekoľkých miliónov svetelných rokov. Vďaka medzinárodnému tímu vedcov sa však konečne môžeme pozrieť, ako presne táto kozmická pavučina pretkáva vesmír. O téme informoval portál ScienceAlert.

Najväčšia vesmírna štruktúra spája miliardy galaxií

O kozmickej pavučine sa hovorí ako o najväčšej štruktúre vo vesmíre, ktorú vďaka rozpínaniu vesmíru už žiadna iná štruktúra nikdy neprekoná. Samotná pavučina je zložená z vodíkového plynu a temnej hmoty, pričom môže nadobúdať rôzne tvary vlákien či uzlov. Ide o univerzálnu štruktúru, ktorou je „pretkaný“ celý vesmír a spája vzdialené galaxie a superkopy galaxií prostredníctvom vlákien plynu známych ako „filamenty“.

Svetlo emitované atómami vodíka v kozmickom webe v oblasti s priemerom zhruba 15 miliónov svetelných rokov. Obrázok tiež zachytáva galaxie vytvárajúce svoje vôbec prvé hviezdy. Jeremy Blaizot / project SPHINX

O kozmickej pavučine tiež vieme, že je akýmsi „rodiskom“ všetkých galaxií, keďže všetky galaxie sa nachádzajú a vznikajú iba v oblastiach, kde sa križujú filamenty, pričom plyn potrebný pre rast galaxií a centrálnych čiernych diery prúdi popri nich. Viac sa o najväčšej kozmickej štruktúre dočítaš v tomto článku.

Hoci ide o nesmierne gigantickú štruktúru, jej pozorovanie je veľmi náročné. Ako píše web Phys, kozmická štruktúra negeneruje žiadne svetlo, takže pri jej pozorovaní, respektíve mapovaní sa musíme spoliehať na rôzne nepriame metódy. Niektorí vedci sa uchyľujú k mapovaniu kozmickej pavučiny prostredníctvom gravitačnej šošovky a iní uprednostňujú kvazary.

Kvazar je v podstate extrémne jasné a vysokoenergetické galaktické jadro, ktoré svojim žiarením dokáže osvetliť časť kozmickej pavučiny, vďaka čomu môžeme vidieť aspoň jej uzly. Nanešťastie pre nás sú kvazary veľmi ojedinelé a vzdialené objekty, takže mapovanie nie je ani zďaleka také, ako by sme si želali.

Kozmická pavučina. Thibault Garel, Roland Bacon

Trpasličie galaxie

Teraz však medzinárodným tím vedcov vo svojej štúdii publikovanej v žurnále Astronomy & Astrophysics informoval o vôbec prvom priamom pozorovaní kozmickej pavučiny, upozorňuje web EurekAlert.

Pozorovanie sa podarilo uskutočniť vďaka 3D spektrografu MUSE (Multi Unit Spectroscopic Explorer) nainštalovanom na teleskope VLT ( Very Large Telescope) a až 140 hodinám snímania špecifickej časti oblohy, ktorá spadá do regiónu Hubbleovho ultra-hlbokého poľa.

Hubbleovo ultra hlboké pole je snímok malej časti oblohy  hlbokého vesmíru. Až doteraz bola snímka považovaná za obraz najvzdialenejšej časti vesmíru, ktorú sa kedy podarilo vytvoriť vo viditeľnom svetle. Keďže vedci dokázali kombináciou systémov MUSE a VLT na snímke zachytiť až o 40% viac galaxií ako to dokázal Hubble, jeho prvenstvo je už len minulosťou.

Samotné pozorovania prebiehali v čase od augusta 2018 do januára 2019. V tomto období astronómovia prostredníctvom prístroja MUSE dokázali zaznamenať svetlo prichádzajúce zo skupín hviezd a galaxií, ktoré sa rozprestierali pomedzi plynnými vláknami kozmickej pavučiny.

Inými slovami, vedci prostredníctvom MUSE pozorovali galaxie z ranného vesmíru, z obdobia približne 1 až 2 miliardy po Veľkom tresku, pri ktorých sa im podarilo zachytiť až o 40 % viac galaxií než Hubblovmu vesmírnemu teleskopu. Zaujímavé tiež je, že viac ako polovica svetla rozptýleného filamentami kozmickej pavučiny nepochádza z veľkých jasných zdrojov žiarenia, ale práve z neznámych trpasličích galaxií s veľmi nízkou svietivosťou.

Hoci tieto galaxie sú tak vzdialené a ich svetlo tak slabé, že nemôžu byť pozorované jednotlivo, ich existencia pravdepodobne drastickým spôsobom zmení naše chápanie formovania prvotných galaxií.