Jedným z najikonickejších strojov letectva ostáva až do dnešnej doby lietadlo, ktoré vzniklo počas Studenej vojny. SR-71 Blackbird je jedno z najrýchlejších nadzvukových lietadiel, ktoré zohralo dôležitú úlohu v armádnom a strategickom prieskume a neskôr aj v špičkovom výskume pre NASA.

Absolútna špička letectva, takmer všetko museli vyvinúť nanovo

Vývoj SR-71 započal, keď CIA požiadala spoločnosť Lockheed (dnes Lockheed Martin) o skonštruovanie nedetekovateľného lietadla. Prieskum pôvodne vykonávalo lietadlo U-2, ktoré v roku 1960 zostrelili Sovieti a spätným inžinierstvom pomocou jeho vraku skonštruovali Beriev S-13.

SR-71 vychádzal z dizajnu stíhačky A-12, po ktorom excentrický miliardár Elon Musk nedávno pomenoval svojho syna. Na jeho vývoji pracovala inžinierska skupina Skunk Works, špecializovaná divízia spoločnosti Lockheed. Tento stroj dodnes drží výškový rekord udržateľného letu pre lietadlo, ktoré potrebuje pre svoju funkciu vzduch – až 25 km. SR-71 dosahoval dĺžku 32,74 m, rozpätie krídel 16,94 m a jeho hmotnosť bez paliva bola takmer 31 ton.

SR-71 Blackbird letiace vedľa svojho predchodcu, U-2. Zdroj: Lockheed Martin

Kým na väčšine vtedajších lietadiel bolo použitie titánu limitované jeho vysokou cenou, až 85 % konštrukcie SR-71 tvoril práve titán. Pre zníženie nákladov však použili ľahšie spracovateľnú zliatinu, ktorá mäkla pri nižších teplotách. Stroj mal dva kokpity – v prednom sedel pilot a v zadnom operátor, ktorý sa staral o špehovacie a pozorovacie ústrojenstvo.

Titánové zliatiny sú totiž pomerne krehké a na výrobnej linke spôsobovali množstvo frustrácie. Museli byť vymenené aj obrábacie nástroje, keďže klasické narušovali štruktúru týchto zliatin – vymenili ich teda za titánové, píše Lockheed Martin. Na umývanie zvarov museli zase použiť destilovanú vodu, keďže klasická voda z vodovodu obsahovala korozívny chlór.

Keďže dokázal stroj dosiahnuť rýchlosť až 3500 km/h, inžinieri hľadali vhodný spôsob zbavovania sa tepla. Jasným riešením sa stal ikonický čierny náter, ktorý dobre odvádzal teplo a zároveň lietadlo maskoval na nočnej oblohe. Tým si SR-71 vyslúžil pomenovanie Blackbird – čierny vták. Do skupiny Blackbird však patril aj A-12 a YF-12. Rekordnou rýchlosťou sa navždy zapísal do dejín, keď dosiahol počas jedného z letov rýchlosť až 3608 km/h.

NASA

Pravidelný únik paliva a jedinečný dizajn

Blackbird mal zopár ďalších vlastností, ktoré z neho robili skutočne jedinečný a trochu aj strašidelný stroj. Panely jeho trupu dobre nedoliehali, kvôli čomu stroju počas štartu unikalo palivo. To sa napravilo až počas letu, keď sa trup zahrial, panely sa roztiahli o niekoľko centimetrov a začali správne doliehať.

Stroj štartoval len s čiastočne naplnenými nádržami, čo zabezpečilo bezpečný štart. Nasledovalo doplnenie paliva pomocou špeciálneho Boeingu KC-135Q Stratotanker (všetko už počas letu). Išlo o upravenú verziu KC-135, ktorá dokázala dočerpať palivo pre Blackbird pri svojej takmer maximálnej rýchlosti s minimálnou nestabilitou.

Predné okno kokpitu bolo vyrobené z kremeňa a ultrazvukom pevne spojené s titánovou konštrukciou. Počas letu sa zahrial až na 316 °C a chladenie zabezpečoval prietok paliva cez titánové časti v jeho okolí.

NASM, Smithsonian

Dôležitou výhodou SR-71 bola schopnosť skrývať sa pred nepriateľským radarom. To zabezpečovali okrem tvaru aj špeciálne materiály, ktoré boli použité v kritických častiach lietadla. V palive boli navyše použité aditíva na báze cézia, ktoré mali za úlohu redukovať viditeľnosť výfukových plynov na radare.

Kľúčovou časťou celej štruktúry boli aj sploštené kraje, ktoré sa v pôvodnom dizajne nenachádzali a Blackbird vďaka nim dosiahol oveľa vyššiu odolnosť voči detekcii radarmi. Tento tvar navyše vytváral silné vzdušné víry, ktoré produkovali dodatočný vztlak. Inžinieri tak nechtiac výrazne vylepšili aj aerodynamické vlastnosti.

Poháňaný revolučnými motormi v závratnej rýchlosti

Blackbird poháňali dva prúdové motory Pratt & Whitney J58, z ktorých každý vyprodukoval ťah až 145 kN, informuje Národné múzeum letectva a vesmíru Smithsonian. 26 % ťahu zabezpečovalo počas letu prídavné spaľovanie, po dosiahnutí rýchlosti Mach 3 to bolo až 100 % ťahu.

NASM Smithsonian

Jediný motor J58 vážil 2 700 kg a dosahoval dĺžku 4,6 m, pričom pri maximálnej teplote sa predĺžil až na 4,75 m. Na svoju dobu boli tieto motory považované za inovatívne a svoju najvyššiu efektivitu dosiahli pri rýchlosti Mach 3,2. Štarty zabezpečoval externý vozík s klasickými spaľovacími motormi V8 a neskôr tichší, pneumatický systém.

Motory J58 využívali špeciálne palivo pre prúdové motory, ktoré je známe ako JP-7. To je však veľmi ťažké zapáliť a motory lietadla SR-71 museli využívať trietylborán (TEB) – ten sa zapáli pri styku so vzduchom a dokáže vyvinúť dostatočnú teplotu na vzplanutie JP-7. Počas pristávania používal stroj na spomalenie padáky.

Letectvo malo namále, stroj však do rúk Sovietov nepadol

SR-71 Blackbird vykonal svoj prvý let 22. decembra 1964 a po prvý raz vstúpil do služby v januári 1966. Počas európskych letov došlo aj k vážnejším incidentom, nepriateľ sa však tohto stroja nikdy nezmocnil – aj keď k tomu veľa skutočne nechýbalo.

Pilotom Švédskeho letectva sa podarilo zamerať svoje radary na SR-71 niekoľko ráz vo vzdialenosti dostrelu. Vážnejší problém nastal 29. júna 1987, keď počas špehovania Sovietov pri Baltskom mori explodoval jeden z jeho motorov.

Lockheed Martin

Stroj rýchlo stratil výšku a klesol zo svojich 20 km. Pilot stroj otočil o 180° a začal hľadať švédske pobrežie, čím došlo k narušeniu vzdušného priestoru Švédska. Dvom stíhačkám Saab JA 37 Viggens, ktoré sa práve nachádzali na cvičení, nariadili letieť k poškodenému SR-71.

Po identifikovaní situácie a očividnej núdzovej situácii švédske stíhačky Blackbird eskortovali. Neskôr ich vystriedali ďalšie dve švédske stíhačky, ktoré poškodený SR-71 eskortovali k hranici vzdušného priestoru Dánska.

Incident bol utajený až tridsať rokov a po jeho odtajnení vyšlo na povrch, že takmer okamžite po výbuchu motora vzlietlo niekoľko stíhačiek MiG-25 s rozkazom na prinútenie poškodeného lietadla k pristátiu alebo na jeho zostrelenie. Jedna zo sovietskych stíhačiek SR-71 úspešne zamerala, avšak kvôli sprievodu strelu neodpálila. V roku 2018 zúčastnení švédski piloti dostali vyznamenanie od letectva Spojených štátov.

NASA

Lockheed skonštruoval celkovo 32 SR-71, z nich 12 bolo zničených počas nehôd. Žiaden, našťastie pre Spojené štáty, nepadol do rúk Sovietskeho zväzu podobne ako U-2. Služba týchto majestátnych strojov však neskončila rozpadom Sovietskeho zväzu a v 90. rokoch si dva z nich vzala NASA. Spoločnosť Lockheed je dnes známa ako Lockheed Martin a špičkovými technológiami sa zaoberá dodnes – najnovšie začali pracovať na vývoji kozmickej lode s nukleárnym pohonom.

Blackbird sa nakoniec ocitol v dobrých rukách, vedu posunul vpred

Vesmírna agentúra ich využívala ako testovacie platformy pre výškový a vysokorýchlostný výskum, informuje NASA. Prvým dôležitým experimentom sa stal výskum špeciálneho laserového senzoru, ktorý dokázal merať náklon lietadla, kvôli ktorému sú stroje zvyčajne vybavené malými trubicami, ktoré z neho trčia.

NASA neskôr využila tieto výškové lety aj na skúmanie nebeských objektov vo vlnových dĺžkach, ktoré teleskopy na Zemi nezachytia kvôli atmosfére – tá ich totiž odfiltruje. SR-71 neskôr poslúžil aj pre výskum možností ochrany a obnovy ozónovej vrstvy.

Zbierka testovacích lietadiel vesmírnej agentúry, NASA

Tieto stroje dokonca poslúžili aj na vývoj satelitnej konštelácie IRIDIUM, ktorej satelity vynáša do kozmu SpaceX na svojich opakovateľne použiteľných raketách Falcon 9. Posledný let SR-71 Blackbird skončil 9. októbra 1999. Tento jedinečný stroj tak ostal dôležitým míľnikom minulého milénia, ikonou však ostáva aj o viac než dve dekády neskôr.