V texte boli použité materiály TASR.

Slovenské ovzdušie sa na prvý pohľad tvári pokojnejšie než pred rokmi. Grafy klesajú, čísla sa zlepšujú a medzinárodné záväzky pôsobia splniteľne. Pod povrchom však zostáva problém, ktorý sa nenápadne presunul bližšie k ľuďom a ich domovom.

Problém sa presunul

Slovensko podľa Inštitútu environmentálnej politiky plní emisné stropy pre rok 2030 pri všetkých sledovaných znečisťujúcich látkach s výnimkou amoniaku. Kľúčový problém však dnes neleží vo veľkých priemyselných zdrojoch, ale v drobných a slabo regulovaných zdrojoch, ktoré štát kontroluje len okrajovo. Najvýraznejším príkladom sú emisie jemných prachových častíc PM2,5 pochádzajúce z domáceho vykurovania.

Analytici upozorňujú, že domácnosti bez plynového kúrenia využívajú drevo ako hlavné palivo v približne osemdesiatich percentách prípadov. Práve spaľovanie dreva spôsobuje, že emisie z lokálneho vykurovania unikajú prísnejšej regulácii a tvoria podstatnú časť celkového znečistenia PM2,5. Problém sa tak presunul z komínov veľkých fabrík do kotlov rodinných domov.

Situácia nadobúda vážnejší rozmer v kontexte pripravovaného sprísnenia pravidiel v Európskej únii. Od roku 2030 začnú platiť prísnejšie limity kvality ovzdušia, ktoré znížia povolené ročné koncentrácie PM2,5 aj PM10 a zároveň obmedzia počet dní a hodín s prekročenými hodnotami. Podľa výpočtov IEP by dodržiavanie nových limitov mohlo každoročne zabrániť približne 1600 predčasným úmrtiam, čo predstavuje zhruba polovicu dnešného stavu.

Sú potrebné ďalšie zmeny

Aby Slovensko nové limity splnilo, musí znížiť priemerné koncentrácie PM2,5 o tri až dvanásť mikrogramov na kubický meter. Najhoršie hodnoty dlhodobo vykazujú Plášťovce, Veľká Ida, Jelšava a viacero veľkých miest. V porovnaní s inými krajinami Slovensko zaostáva nielen aktuálnou úrovňou koncentrácií, ale aj tempom ich medziročného poklesu. To znamená, že bez ambicióznejších opatrení alebo dlhšieho času sa k cieľom nepriblíži.

Nie každé krátkodobé zvýšenie koncentrácií automaticky znamená porušenie legislatívy. V letných mesiacoch sa na hodnotách PM2,5 podieľajú prírodné zdroje ako prašnosť z polí a ciest, požiare alebo saharský prach. Legislatíva umožňuje tieto vplyvy odpočítať a až následne posudzovať dodržiavanie limitov.

Pri hrubších časticiach PM10 vyzerá situácia priaznivejšie. Takmer polovica monitorovacích staníc spĺňa navrhovaný limit alebo sa od neho odchyľuje len mierne. Pri PM2,5 je obraz výrazne horší, keďže väčšina staníc limit desať mikrogramov na kubický meter prekračuje o desiatky percent a niektoré dokonca dvojnásobne.

Oxid dusičitý nepredstavuje plošný problém, keďže nový limit by nesplnilo len niekoľko lokalít najmä v blízkosti frekventovaných ciest. Oveľa vážnejšiu výzvu naďalej predstavuje benzo(a)pyrén, ktorého koncentrácie sa zvyšujú najmä tam, kde domácnosti kúria tuhými palivami. Práve tento detail ukazuje, že kvalita ovzdušia sa dnes neláme na úrovni veľkých rozhodnutí, ale v každodenných návykoch.