Slovensko nebude zajtra novým baníckym Eldorádom. To však neznamená, že môže ďalej fungovať so starými mapami, historickými údajmi a nepresnou predstavou o tom, aké suroviny sa v jeho podzemí ešte môžu nachádzať. V čase, keď Európa rieši lítium, kobalt, volfrám, grafit, meď, nikel či vzácne zeminy ako strategickú otázku, už nejde len o geológiu. Ide o priemysel, obranu, batérie, siete, digitálne technológie a závislosť od dovozu.

Vláda preto schválila prvý akčný plán prieskumu kritických nerastných surovín na území Slovenska na roky 2026 až 2030. Opatrenia si majú vyžiadať viac ako 2,9 milióna eur a majú naštartovať geologické práce potrebné pre surovinovú bezpečnosť krajiny. Materiál je vedený na portáli rokovaní vlády ako Akčný plán prieskumu kritických nerastných surovín na území SR na roky 2026 až 2030.

Najdôležitejšie je, čo tento plán nie je. Nie je to zoznam baní, ktoré sa majú okamžite otvoriť. Nie je to ani sľub, že Slovensko našlo lítium pre vlastnú batériovú veľmoc alebo nové obrovské ložisko zlata. Je to skôr priznanie, že štát potrebuje mať lepšie dáta. Bez nich nevie rozlíšiť, čo je len výskyt minerálu, čo je skutočné ložisko, čo sú zásoby a čo by raz mohlo byť ekonomicky ťažiteľné.

Európa už rieši suroviny ako bezpečnosť

Európska únia si pri kritických surovinách nastavila jasný smer. Critical Raw Materials Act počíta s tým, že do roku 2030 by EÚ mala vedieť pokryť aspoň 10 % svojej ročnej potreby strategických surovín domácou ťažbou, 40 % spracovaním a 25 % recykláciou. Zároveň nechce byť pri žiadnej strategickej surovine príliš závislá od jednej tretej krajiny.

Aj keby sme nechceli masívne ťažiť, musíme vedieť, či máme suroviny, ktoré môžu byť dôležité pre európske reťazce. Bulharsko nedávno hlásilo nový zlato-medený objav pri Chelopechi, Fínsko rozširovalo zlaté ciele pri hranici s Ruskom a Švédsko začalo vŕtať v bansky perspektívnom regióne. Pri takýchto správach ľahko vznikne dojem, že Európa zažíva novú zlatú horúčku. Slovenský príbeh je triezvejší: najprv si musíme aktualizovať vlastný geologický inventár.

Aj preto dáva zmysel nadviazať na širšiu debatu o európskych ložiskách. Keď sa v Bulharsku, Fínsku a Švédsku rieši zlato, meď či nové vrty, slovenská otázka nie je „kde otvoríme ďalšiu baňu“, ale „vieme vôbec dosť presne, čo sa u nás oplatí skúmať?“ Presne tento rozdiel je kľúčový.

Čo sa má skúmať?

Akčný plán vychádza z Národného programu prieskumu kritických nerastných surovín SR, ktorý obsahuje 29 cieľov. V prvej fáze sa vyberá 7 z nich. Podľa zverejnených informácií medzi hlavné opatrenia patrí vytvorenie mapy významných výskytov a ložísk kritických surovín, aktualizácia údajov o prognóznych zdrojoch v Spišsko-gemerskom rudohorí, výskum ťažobných odpadov či zavedenie medzinárodnej klasifikácie ložísk.

Dôležité je aj to, že plán sa nemá pozerať iba do „čistej“ prírody. MŽP už pri schvaľovaní národného programu upozorňovalo, že staré banské regióny so sebou nesú environmentálne záťaže, haldy či odkaliská. Práve takéto miesta sa môžu podľa geológov stať potenciálnym zdrojom kritických surovín, ak by sa dali spracovať tak, aby to zároveň pomohlo rekultivácii územia.

To je veľmi dôležitý uhol. Kritické suroviny nemusia znamenať len novú jamu za mestom. V niektorých prípadoch môže ísť o staré banské odpady, ktoré už v krajine sú a pri vhodnej technológii môžu mať druhý život. Aj tu však platí, že potenciál nie je projekt. Najprv treba zistiť, čo v odpade reálne je, v akej koncentrácii, či sa to dá oddeliť a či by spracovanie dávalo ekonomický aj environmentálny zmysel.

Nie každý výskyt je ložisko

Pri takýchto témach sa veľmi ľahko skĺzne do prehnaných titulkov. Stačí, aby sa niekde spomenulo lítium alebo kobalt, a vznikne dojem, že Slovensko sedí na batériovom poklade. Geológia však funguje prísnejšie.

Výskyt znamená, že sa daný prvok alebo minerál niekde v horninách nachádza. Ložisko je už geologicky významnejšia koncentrácia. Zásoby hovoria o množstve, kvalite a stupni overenia. Ekonomicky ťažiteľný projekt však potrebuje ešte oveľa viac: cenu na trhu, technológiu spracovania, povoľovanie, infraštruktúru, súhlas dotknutých území a zvládnuté environmentálne riziká.

Pixabay/Unsplash/Úprava redakcie

Práve preto je mapovanie dôležité. Bez neho sa verejná debata pohybuje medzi dvoma extrémami. Jedna strana vidí v každom náznaku suroviny nový národný poklad. Druhá automaticky predpokladá devastáciu krajiny. Medzi tým je oveľa nudnejšia, ale dôležitejšia fáza: prieskum, overovanie a porovnanie možností.

Slovensko má banské dedičstvo aj priemyselnú otázku

Spišsko-gemerské rudohorie, Hnúšťa-Mútnik, staré rudné regióny či banské odpady nie sú nové názvy. Nové je to, že Európa sa na takéto miesta pozerá inou optikou. To, čo bolo kedysi okrajové alebo ekonomicky nezaujímavé, môže byť pri dnešnom dopyte po batériách, elektronike, zbrojárstve či energetike zaujímavejšie než pred 20 rokmi.

Banské múzeum Hnúšťa (Reprofoto: Facebook/Banské múzeum Hnúšťa)

Zároveň sa nesmie tváriť, že každý historický banský región je automaticky pripravený na návrat ťažby. Slovensko má skúsenosť s environmentálnymi záťažami a verejný odpor pri surovinových projektoch vie byť veľmi silný. Ministerstvo preto zdôrazňuje, že prípadné využívanie nerastného bohatstva nemá ísť na úkor životného prostredia a zdrojov podzemnej vody.

Kritické suroviny znejú odborne, ale v skutočnosti sedia v každej modernej technológii. Volfrám sa spája s tvrdými materiálmi a obranným priemyslom, kobalt s batériami a špeciálnymi zliatinami, grafit s batériami, lítium s akumulátormi, cín s elektronikou a meď so sieťami, káblami a elektrifikáciou.

Ak Európa tvrdí, že chce elektromobily, batérie, obnoviteľné zdroje, digitálne technológie a silnejší obranný priemysel, musí zároveň riešiť, odkiaľ bude brať materiály. Slovensko nebude vo všetkom sebestačné. To nie je realistické. rozdiel je medzi krajinou, ktorá nevie, čo má, a krajinou, ktorá pozná vlastný potenciál a vie sa podľa toho rozhodovať.

Čítajte viac z kategórie: Elektromobilita