Napriek silným predpokladom o tom, že Venuša je vhodným kandidátom pre život, sme na jej povrchu nepristáli už takmer 40 rokov. To chcú výskumníci zmeniť, avšak plánom je dostať sondy aj na povrch Európy, jedného z najväčších mesiacov Jupitera, informuje ScienceNews. Pristátie na nich je však obzvlášť riskantné a zložité, odborníci vysvetľujú prečo.

Nevydarené pokusy a zaslúžený úspech

Venuša je extrémne zaujímavou planétou a terčom intenzívneho výskumu už desaťročia. O jej prieskum sa snažili sondy od začiatku 60. rokov a takmer všetky tieto misie mal na svedomí Sovietsky zväz. Len hŕstka z nich však skončila úspechom, väčšina zlyhala – niektoré počas štartu, iné tesne po ňom a zopár z nich stratilo kontakt až oveľa neskôr, keď už sa nachádzali vo vesmíre, či dokonca vstupovali do atmosféry Venuše.

ESA/JAXA

Boli to ale začiatky ľudského snaženia vo vesmíre a zlyhanie sme považovali za ďalší krok vpred, za ponaučenie a nadobudnutie nových vedomostí. Všetky tie zdanlivé zlyhania ale nakoniec predsa len vyústili v úspech – 15. decembra 1970, pred 50 rokmi, na Venuši pristála sovietska sonda Venera-7, píše Roskosmos. Išlo o prvé mäkké pristátie nielen na Venuši, ale na cudzej planéte celkovo. Brzdiaci padák sondy síce zlyhal a na povrch dopadla rýchlosťou 59 km/h, avšak na Zem vysielala 53 minút, vrátane 20 minút z povrchu.

Chceme sa vrátiť, pristátie je zložité

Vedci túžia po návrate na Venušu aj preto, že život na nej je teoreticky ešte vždy možný. Na jej povrchu totiž nedávno objavili okrem fosfánu aj glycín, najjednoduchšiu aminokyselinu často sa vyskytujúcu v živočíšnych bielkovinách. Pristátie na jej povrchu je však nesmierne náročné, keďže teplota atmosféry dosahuje takmer 500 C° s 92-násobkom pozemského atmosférického tlaku.

Použitie raketových motorov pre pristátie, ako je tomu pri sondách dosadajúcich na Mars, je vylúčené. Venuša má totiž atmosféru, ktorej tlak počas klesania prudko narastá a kým v určitej výške môže raketový motor fungovať bezchybne, len o kilometer nižšie už nemusí fungovať vôbec.

Venuša je často pre svoje podmienky označovaná za pekelnú planétu / Zdroj: Rick Guidice/ARC/NASA

Lokáciou pristátia má byť navyše oblasť Tessera, prudko deformovaný región s veľkými výškovými rozdielmi, avšak geologicky zaujímavý, pretože obsahuje najstaršie materiály. Predstavený pristávací modul môže podľa vedcov využiť nevýhodu hustej atmosféry vo svoj prospech a na svoje presúvanie použiť vrtule, podobne ako ponorka. Ďalším veľkým problémom však naďalej ostáva navigácia, pretože atmosféra je veľmi hustá, svetlo sa rozptyluje a zdá sa, akoby svietilo zo všetkých strán. Všetky využívané navigačné systémy totiž predpokladajú, že svetlo dopadá z jedného smeru.

Ľadová Európa, takmer bez atmosféry

Jupiterov mesiac Európa na druhej strane nemá takmer žiadnu atmosféru a sonda tak môže použiť aj raketové motory. Konkrétne vedci uvažujú nad metódou „nebeského žeriavu“, počas ktorej platforma nadnášaná raketovými motormi položí sondu na povrch. Tento spôsob využil rover Curiosity počas pristátia na Marse v roku 2012 a v roku 2021 ho využije aj rover Perseverance.

O povrchu Európy však vedci ešte vždy mnoho nevedia a najlepší pohľad na ňu máme zo sondy Galileo z 90. rokov. V roku 2024 ale odštartuje misia Europa Clipper, ktorá vyhotoví kvalitnejšie snímky povrchu ľadového mesiaca a poskytne výskumníkom lepšiu predstavu o podmienkach, ktoré na ňom panujú.

Ako informuje NASA, pomocou pristávacieho modulu chcú analyzovať aj vzorky povrchu Európy. Momentálne sa snažia prísť na to, ako majú vyzerať nohy modulu. Tie musia byť dostatočne prispôsobivé pre prípadné nerovnosti a udržať modul v stabilnej polohe, aby sa po dosadnutí neodrazil a neprevrátil. Pristátie na Európe však ostáva len snom niektorých vedcov, pretože o misii zatiaľ nie je definitívne rozhodnuté a v hre sú aj iné telesá, ako napríklad Saturnov mesiac Enceladus, ktorý podľa najnovších zistení obsahuje „čerstvý“ ľad.