Vyštudoval Matfyz v Bratislave, pracuje ako vedec v zahraničí, popularizuje vedu vďaka stránke na Facebooku a bude diskutovať na najväčšej technologickej konferencii na Slovensku. „Počas strednej som sa fyzike moc nevenoval, na výške som sa našťastie chytil,“ hovorí mladý vedec Samuel Kováčik.

Sleduj Fontech aj na sociálnych sieťach!

FacebookInstagramYouTube

Veda na Slovensku je často skloňovaná téma. Niekedy sa tešíme z úspechov našich vedcov a inokedy rozprávame o tom, aké zložité podmienky v danom obore na Slovensku panujú. Medzi ľudí, ktorí sa rozhodli venovať náročnému odvetviu patrí aj Samuel Kováčik.

Niektorí ho poznajú z projektu Vedátor, cez ktorý popularizuje vedu cez príklady z bežného života. Profesionálne pôsobí v Dubline, kde sa venuje zložitým otázkam teoretickej vedy a ako rečník sa zúčastní aj blížiacej sa najväčšej technologickej konferencie na Slovensku IXPO. Pýtali sme sa ho na jeho začiatky, aj na situáciu s vedou na Slovensku.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • Ako je to s motiváciou a progresom pri riešení náročných otázok teoretickej vedy;
  • Aké fenomény priviedli Samuela k vede;
  • Prečo založil projekt Vedátor a aký vplyv na to mal pripitý kamarát;
  • Prečo by sa popularizácia vedy nemala spoliehať len na „pecky“ typu fotka čiernej diery;
  • Aké technológie používa teoretický vedec a o akej téme bude diskutovať na podujatí IXPO;

Samuel, študoval si na matfyze v Bratislave a si fyzik. Na čom aktuálne pracuješ v rámci svojho profesionálneho života?

Na otázku o vedeckej práci sa vždy dá odpovedať na niekoľkých úrovniach, inú odpoveď dostane odborník, inú študent a inú laik. Pre širokú verejnosť by som povedal asi niečo takéto: Skúmam otázku, či sa môže priestor skladať z niečoho, podobne ako sa hmota skladá z atómov. Teda či existujú nejaké atómy, resp. stavebné bloky priestoru, či môže vznikať alebo zanikať, či sa môže pretrhnúť.

Čo sa týka výskumu takto náročnej témy v oblasti teoretickej fyziky – spraviť pokrok v nej asi nie je jednoduché a určite sa nedeje cez noc. Nie je to únavné a demotivujúce, ak sa mesiace, možno roky, zdanlivo nič nehýbe a vedec nevie prísť na to, ako to vlastne je?

Ono vo vede je to tak, že málokedy sa spraví obrovský krok naraz, väčšinou si veľkú otázku rozbijeme na stovky menších podotázok, ktoré už je v bežných ľudských silách zodpovedať. Napríklad riešime veľkú otázku, či sa môže priestor z niečoho skladať. Takáto otázka je však priveľké sústo. Jednu z možných podotázok sme riešili nedávno.

archív Samuel Kováčik

Zobrali sme jeden fyzikálny model, ktorý funguje v priestore, ktorý je tak trochu rozmazaný – nedajú sa v ňom rozlíšiť drobné detaily a skúmali sme, či sa bude zmenšovaním tohto rozmazania systém viac a viac podobať na náš svet, resp. na ten istý fyzikálny systém v priestore, ktorý nie je rozmazaný.

Keď sa toto prepíše do reči matematiky, dá to relatívne jednoducho sformulované zadanie. Detaily nie sú dôležité, a pre bežného človeka asi ani veľmi zaujímavé a užitočné, no chcel som tým povedať, že aj v teoretickej fyzike si problémy radi rozbije na drobné, s ktorými sa už pohnúť dá. Takýchto medzikrokov k veľkej otázke stihneme spraviť v priebehu roka pár, niekedy aj štyri, niekedy jednu, alebo dokonca nič – bežne sa stane, že človek vyrazí na slepú cestu – no pocit stagnácie nemám.

Prečo si sa dal práve na vedeckú sféru? Aké boli tvoje začiatky?

Počas strednej školy to boli hlavne dve knihy, prvá bola o čiernych dierach, druhá o kvantovej fyzike a mňa úplne fascinovalo, že ten náš vesmír je veľmi zvláštne miesto a že vyzerá oveľa ináč, než sa nám bežne javí. Práve skúmanie takejto podivnosti vesmíru ma na fyzike stále láka.

Dosť dôležité boli pre mňa aj články a diskusie Martina Mojžiša a Vlada Černého Pod lampou, pri nich som začal nadobúdať dojem, že tá fyzika môže byť predsa len pochopiteľná aj pre mňa. Neskôr mi prvý z nich robil školiteľa a druhý oponenta.

Začiatky na výške boli pomerne tuhé, počas strednej som sa fyzike moc nevenoval, nerobil som olympiády a musel som dosť dobiehať, našťastie som sa chytil. Na diplomovke som mal školiteľa profesora Petra Prešnajdera, ktorý je kapacitou vo svojom obore. Načali sme prácu, ktorá sa mi celkom páčila, tzv. nekomutatívne priestory, a tak som u neho zostal aj na dizertačku.

Počas jej písania som šiel na neplatenú stáž do Dublinu, vďaka čomu som si tu po skončení školy našiel miesto. Aj po príchode sem som musel dosť dobiehať, pracuje sa tu na iných veciach ako som dovtedy poznal.

Si aj zakladateľom projektu Vedátor, kde ľuďom vysvetľuješ a približuješ rôzne zaujímavosti zo sveta vedy. Prečo si sa rozhodol práve pre takúto formu obsahu, ako to všetko vzniklo a pomáha ti s tým niekto?

Úplne na začiatku boli situácie, kde sa ma ľudia pýtali na rôzne veci čo videli na internete alebo vo filmoch, či to naozaj môže fyzikálne takto fungovať, alebo je to len vymyslené. Raz sa stalo, že mi po polnoci volal pripitý kamarát, že sa niekde hádajú o čiernych dierach a potrebujú rozhodcu. Vtedy niekedy som si povedal, že ľudia majú o takéto veci záujem a začal som blogovať.

Písať blogy mi úplne nesedelo, vždy mi trvalo porobiť korekcie, hľadať obrázky a podobne, tak som prešiel na Facebook. Okrem iného som sa tam ľahšie dostal k publiku, ľudia tam bývajú často a tak sa im príspevky dostávajú priamo pod nos. Rád veci vysvetľujem, okrem iného si ich pritom dobre premyslím, konečne som to mal robiť pre koho.

Keď sa projekt rozbehol a bol zadaný smer, ktorým by sa mal uberať, začal som oslovovať ľudí na spoluprácu. Ľudí, čo som poznal zo školy, alebo ma zaujali videom alebo prednáškou. Vďaka tomu sú príspevky Vedátora oveľa pestrejšie a pokrývame viacej tém. Niektoré veci dokonca už dokonca idú s mojim minimálnym pričinením. Živé akcie, teda prednášky Vedatour má na starosti Juro Tekel, Instagram zas Diana Krupová. Na Facebooku sú to však stále z dvoch tretín moje texty – budem fakt rád, ak raz budú tvoriť iba menšinu.

Na stránke často pribúdajú aj dlhšie príspevky s odbornými citáciami a množstvom faktov. Koľko vám v priemere vytvorenie takéhoto postu zaberie?

Priamo sedenie za počítačom, to sú asi dve hodiny na text a desať na video. Rôzni sa však čas, ktorý trávim vymýšľaním príspevku. Niekedy si prečítam niečo, čo ma zaujme, pohľadám pár informácii a začnem písať. Niektoré príspevky premýšľam, len tak popri behaní alebo v posilke, aj niekoľko dní – začnem písať, až keď je to v hlave hotové.

Ako vidíte, rečníci (a moderátor) boli na prvom Vedatoure spokojní – a dúfame, že aj návštevníci. :)

Zazneli štyri…

Uverejnil používateľ Vedátor_sk Utorok 30. októbra 2018

V extrémnych prípadov nosím nápad vyše roka, to sú skôr veci, kedy mi v téme chýba nejaký punch-line, alebo potrebujem vymyslieť dobrú metaforu, lepší spôsob ako niečo vysvetliť. Naštastie ma nič netlačí. Myslím, že ľudia akútne nepotrebujú počuť môj názor na to, či energia existuje alebo nie. Ale bežne sú to rádovo tie dve hodiny.

Minulý týždeň sa vedcom podarilo vytvoriť prvú reálnu fotografiu čiernej diery. Počin vzbudil veľkú pozornosť aj u bežných ľudí, nie je to však len ojedinelé nadšenie? Ako je to so záujmom ľudí o vedu celkovo?

Na Vedátorovi sa snažíme nerobiť to, čo robí veľká časť popularizačných stránok, ktoré iba tlmočia aktuálne objavy a snažia sa ich nafúknuť tak, aby budili dojem, že fantastický objav vznikne každý týždeň.

Taká bomba, ako fotka čiernej diery, to sa nevidí ani dvakrát za rok. Bežne sú to objavy, na ktoré sa čakalo – vedeli sme, že sa na nich pracuje, je len otázkou času, kedy prídu. Keď sa pokúsim rozpamätať, čo by takto ľudí zaujalo za ostatné roky, tak napríklad gravitačné vlny alebo objav Higgsovho bozónu. Toto je hype najvyššej triedy. Trochu menej, ale stále dosť, rezonovali aj bežnejšie veci ako farebná a detailná fotka Pluta, prvá úspešné pristátie rakety SpaceX alebo geneticky modifikované deti v Číne.

Popularizácia vedy sa tak nemôže, a podľa mňa by ani nemala, spoliehať na takéto pecky. Tie sú super na rozšírenie povedomia, no veda je pútavá aj bez nich. Cieľom našich príspevkov je často hľadať niečo zaujímavé v bežných veciach. Mali sme príspevok o tom, ako prežijú ryby obrovský tlak na dne mora, o chémii rozpadávania topánok alebo o tom, ako zabíjajú varany slinami. Osobne si myslím, že takéto veci vedia človeka obohatiť podobne, ak nie ešte viac, ako Higgsov bozón – a pritom na ne netreba čakať roky.

Máme na dosah v blízkej budúcnosti, povedzme v rozmedzí nasledujúceho polroka, podobný vedecký úspech, ktorý znova osloví masy?

Asi nie. Veci, na ktoré sa čaká, ako napríklad kvantové počítače, fúzia alebo supersymetria sú buď veci, ktoré možno nebudú nikdy, alebo budú prichádzať veľmi postupne a nebude tam taký jasný moment, kedy o tom budú zrazu hovoriť všetci. Samozrejme, môžem sa úplne mýliť a niečo zaujímavé príde už o týždeň.

Ako by sa mohla zlepšiť situácia ohľadom popularity vedy u nás na Slovensku? Ako by sme mohli prilákať viac mladých k tomuto oboru?

Myslím, že popularita vedy ako takej na Slovensku nemá problém. Mnohé veľké média píšu o aktuálnych objavoch, viaceré menšie projekty vysvetľujú vedecké zaujímavosti, napríklad na YouTube je hneď niekoľko skvelých slovenských kanálov.

Energia sa musí hýbať

Viete, čo má spoločné Usain Bolt, Usain Bolt, Renaud Lavillenie a Mike Powell? Všetci sú…

Uverejnil používateľ Vedátor_sk Štvrtok 24. januára 2019

Samozrejme, pokojne by sa tomu mohlo venovať aj desaťkrát viac ľudí, nehneval by som sa. Problém však je, že tí vedci, ktorí majú na takéto niečo nadanie a sú ochotní sa tomu venovať sú už teraz časovo a kapacitne vyťažení na stodvadsať percent. Určite by tomu pomohlo ich lepšie ohodnotenie – a zároveň by aj to pomohlo tomu, aby mladí neutekali do zahraničia.

V súvislosti so situáciou u nás sa často spomína aj veľmi zložité prostredie, ktoré na Slovensku vedci majú vedci. Ty sám momentálne pôsobíš v zahraničí. Čo boli hlavné faktory tvojho rozhodnutia?

V podstate šlo o dva hlavné dôvody. Po prvé, oblasti, ktorej sa venujem, sa na Slovensku venuje do päť ľudí, chcel som si rozšíriť obzory, priučiť sa ďalším prístupom. Nevravím, že človek, čo celý život pôsobí na Slovensku nemôže robiť dobrú vedu, to nie – ale v mnohých prípadoch je to obrovský, takmer nenahraditeľný, benefit.

Po druhé šlo o pracovné podmienky, cítim sa tu viac podporovaný, mám viac zdrojov na výskum, cestovanie na konferencie a podobne.

Ako súčasný rýchly technologický vývoj zasahuje do tvojej práce a výskumu. Využívaš na výskum napríklad umelú inteligenciu alebo iné súčasti moderných technológií? Pomáha ti v niečom pri výskume aj smartfón?

Ako teoretickému fyzikovi mi k práci bežne stačí počítač, pero a papier. Viem, že to nie je úplné terno, ale celkom mám v obľube ukladanie všetkej práce na cloude. Spustím výpočet keď odchádzam z kancelárie, doma pozriem medzivýsledky a prípadne niečo upravím. Keď cestujem na konferenciu, mám poruke všetku prácu, čo som za posledné mesiace porobil. V tomto mi technológie dodávajú istú dávku pohodlia.

Druhotné zlepšenie vnímam vo výpočtovej sile sile počítačov. Aj na našom relatívne malom inštitúte mám k dispozícii cez sto jadier, na väčšie projekty mám prístup k státisícom jadro-hodín vo výpočtovom centre. Na jeden projekt, na ktorom práve pracujeme, potrebujeme asi štvrť milióna jadro-hodín, bez lacnej výpočtovej sily by to asi nebolo možné.

Budúci týždeň sa ako spíker zúčastníš podujatia IXPO v Bratislave. O čom budeš hovoriť?

Budem diskutovať o popularizácii vedy. Viac zatiaľ neviem, nechám sa prekvapiť.

Ide o najväčší technologický festival na Slovensku. Máš aj ty vyhliadnutú nejakú technologickú vychytávku  alebo prednášku, na ktorú sa osobitne tešíš a čo by si návštevníkom mohol odporučiť?

Nanešťastie som na to ešte nemal čas. Preletel som program, je tam pár ľudí čo poznám, tých chcem stihnúť. Ináč to budem riešiť ako Pohodu – nechám to čaro okamihu.

 

Podujatie IXPO sa koná už 26. až 28. apríla a redakcia FonTech.sk pozýva všetkých čitateľov na najväčší technologický festival na Slovensku.

Článok vznikol v spolupráci s IXPO