Nový Matrix Resurrections konečne dorazil aj do slovenských kín a filmoví nadšenci majú u nás so štvortýždenným oneskorením možnosť pozrieť si na veľkom plátne pokračovanie jednej z najvýraznejších filmových sérií všetkých čias.

Keďže celosvetovú premiéru mala snímka v čase Vianoc, tematický bude aj úvod recenzie. Štvrtý Matrix je ako vianočná štrúdla, v ktorej kuchár nechal orechovú škrupinu. Niekomu sadne, iný si na nej vylomí zub. Viem, trochu lacné, no aký film, taká metafora.

Nekompromisne vtiahne do deja

Pôvodný Matrix sa objavil v kinách koncom 90. rokov a doslova „vybil poistky“ každému filmovému fanúšikovi, ale aj bežnému konzumentovi filmovej zábavy. V tom čase Larry a Andy Wachowskí totiž uvarili akčné sci-fi, ktoré si požičiavalo ingrediencie z najkvalitnejších kúskov žánru akčného filmu a nebáli sa prísť s vlastnými revolučnými nápadmi.

Či už išlo o estetiku hongkongskej školy napríklad z dielne režiséra Johna Woo alebo japonského anime ako Akira či Ghost in the Shell, ktoré boli tiež silným inšpiračným zdrojom, Matrix bol výnimočný v každom smere. K prvému filmu sa tak po mega úspechu prilepili aj ďalšie dva diely či dokonca aj antológia animovaných poviedok z postapokalyptického sveta okupujúceho neľútostnými strojmi Animatrix.

Po vyše dvadsiatich rokoch sa známa značka opäť dostáva medzi divákov, no tentokrát pod režisérskou taktovkou už len jedného z pôvodných autorov – Lany Wachowskej. V pokračovaní tak zažívajú comeback staré známe tváre, ale prichádzajú aj úplne nové postavy.

Nový Matrix je zaujímavý tým, že čo i len najmenšie poodhalenie deja v podstate znamená aj poriadnu dávku spoilerov. No už z trailerov vieme, že do obľúbenej série sa vráti Keanu Reeves ako Thomas Anderson či Neo s „lookom“ Johna Wicka, akási nová verzia Morfea, Trinity, ale aj ďalšie ikonické tváre a mená.

TMDB

Film pripomína poriadne šialenú králičiu noru

Ak by si si myslel, že štvorka začne pozvoľnou expozíciou a úvodom do staronového univerza, si na omyle. Pokračovanie štartuje nekompromisne, bez varovania a vtrháva do deja.

Chvíľu si môžeš pripadať, ako by si si na Netflixe zapol druhú sériu tvojho obľúbeného seriálu a dielo do teba guľometným tempom dávkuje informácie, scény či termíny, o ktorých si nikdy nepočul. Presne taký je nový Matrix. Režisérka ťa skrátka hodí nepripraveného rovno do nevyspytateľných a bizarných vôd sveta, ktorý ti príde povedomý, no zároveň úplne obrátený na ruby.

Asi najväčšou pridanou hodnotou novinky je, že z hľadiska estetiky sa vybrala odlišnou cestou ako pôvodná trilógia. Snímka pôsobí oveľa civilnejšie a zelený filter, ktorý bol akýmsi trademarkom a poznávacou značkou Matrixu, je preč.

Na počudovanie, vôbec nechýba –  naopak, tento krok dodal snímke na uveriteľnosti. Postavy sú menej strojené a v určitých momentoch sa môžeš pristihnúť pri myšlienke, či sa skutočne pozeráš na nový Matrix.

Lana Wachowská zároveň prehlbuje myšlienku a leitmotív deja, že samotná virtuálna realita Matrix je nekonečná a nevyspytateľná králičia nora. Wachowskej vesmír pôsobí, akoby Alicu v krajine zázrakov Lewisa Carrolla vzal do rúk cyberpunkový nihilista William Gibson, roztrhal ju na márne kusy a pozliepal pomocou rozprávačských postupov vypožičaných napríklad z kultového Klubu bitkárov Davida Finchera či animovaného Temného obrazu Philipa K. Dicka.

TMDB

Nový Matrix je v prvom rade šialená, miestami až postmoderná jazda, ktorá na pôvodnú filmovú látku nielenže odkazuje, ona ju zhodí z desiateho poschodia, zaleje cementom a následne roztrieska stavbárskym kladivom. Jednoducho povedané, režisérka ju síce ctí, zároveň ju ale do veľkej miery ohýba a deformuje podľa nových predstáv.

Wachowská nasadila extrémny prístup, ktorý sa do určitej miery osvedčil. Metarozprávanie, či doslova „film vo filme“ skalného fanúšika s otvorenou mysľou môže potešiť a dokonca aj nadchnúť.

Bežný konzument filmovej zábavy, ktorý na pôvodný Matrix pozerá najmä cez nostalgické okuliare detstva a prišiel si po svoju dávku akcie a popcornu, si zrejme vyškriabe oči.

Určite nezmeškaj
Stojí za neúspechom nového Matrixu sabotáž režisérky? Týchto 5 vecí mu neodpustíme

Samotný Resurrections totiž nečakane vyhodil výhybku a zmenil smerovanie. Odkazuje tak sám na seba a nešetrí referenciami na zaužívané postupy a postavy z prvej trilógie. Skôr ako akčnú kinopecku pripomína napríklad tzv. postmodernu, konkrétne napríklad neskoršie obdobie režiséra Leosa Caraxa a jeho šialenstvom popretkávanú poviedkovú antológiu Holy Motors.

Vizuálna reč je akoby vystrihnutá z psychedelických Escherových kresieb

Matrix bol známy aj vizuálnym pohrávaním sa s priestorom. Tento aspekt režisérka vyšperkovala a opäť posunula o pár stupienkov vyššie. Hlavní hrdinovia tak nepoužívajú na útek pred zabijáckymi programami oldschoolové telefónne búdky, ale oveľa nápaditejšie cesty.

Samotné prostredie nie je len pasívnym doplnkom scény a pre dej filmu je extrémne dôležité. Ak hrdinom napomáha, pôsobí akoby v úlohe protagonistu, ak im hádže polená pod nohy, tak naopak zase pripomína antagonistu.

Jednotlivé interiéry a exteriéry sú prepojené často až v surealistickej strihovej slučke. Tempo, štýl, ale najmä forma, akou hrdinovia striedajú jednu scénu za druhou, pripomína práce umelca Mauritsa Cornelisa Eschera, ktorý sa preslávil najmä grafikami a kresbami s tzv. paradoxnou perspektívou. Jednoducho povedané s poriadne psychedelickou architektúrou.

Autor často prepája interiérové architektonické optické prvky v priestore, ktoré neberú ohľad na gravitačné zákony a zaužívané stavebné vzorce. Podobne, ako je tento maliar známy svojimi zauzlenými „Esherovskými schodmi“, Wachowská taktiež deformuje a prispôsobuje realitu svojej fantázii.

Wachowská sa nebojí uťahovať si z fanúšikov aj zo seba

Nový Matrix je obzvlášť sympatický aj tým, že sa skrátka do istej miery neberie príliš vážne. Na jednej strane hrdinovia síce riešia existenciálne otázky bytia a polemiku, čo je realita a ilúzia, no zároveň si zo seba vedia urobiť poriadnu srandu.

Najmä prvá tretina filmu trefne paroduje samú seba a svojím spôsobom nastavuje povestné zrkadlo aj súčasnému filmovému, hernému biznisu a popkultúre. Ukazuje prstom na nekonečné sa cyklenie známych značiek, ktoré sa môžu utopiť vo vlastných prequeloch, sequeloch, sidequeloch, merchendisingu či korporátnej kultúre a obžerstvu veľkých štúdiových molochov.

Snímka zároveň žmurká aj na vlastných fanúšikov, z ktorých si do istej miery taktiež uťahuje, no zároveň im medzi riadkami skladá poctu. Matrix v tejto časti filmu dokonalo vytiahne na povrch ikonické detaily, ktoré začiatkom druhého milénia sériu preslávili a boli doslova jej stavebným spojivom.

Na druhej strane ich ale samotná značka recyklovala do takej miery, že pre množstvo fanúšikov sa stali doslova toxické. Reč je napríklad o milovanom aj nenávidenom „bullettime“, ktorý Wachowské predstavili práve západnému publiku, no najmä tvorcom, ktorí ním do veľkej miery zahltili produkciu akčných filmov v raných nultých rokov druhého milénia.

Z filmu jasne vidieť, že sa Lana nad „bullettimeom“ ironicky usmieva a presne chápe, čo znamenal pre subkultúru filmárov, ale tiež fanúšikov pred vyše dvoma dekádami.

Nezvládnuté režisérske remeslo

Na prvý pohľad by sa podľa doterajších slov chvály mohlo zdať, že nový Matrix je vlastne úctyhodným pokračovateľom odkazu pôvodnej trilógie. Tu sa to, podobne ako návšteva filmu v kine, trochu komplikuje. Samotná odvaha Lany Wachowskej, s akou sa s témou popasovala, je obdivuhodná, no hotový produkt zároveň pôsobí nedovarene.

Príbeh ústrednej dvojice Trinity a Nea síce tlačí na osudovosť, no táto dejová línia niekde na polceste stráca dych. Paradoxne to bol práve závan osudovosti, ktorý diváka držal pri pôvodnej trilógii, u Keanu Reevesa a Carrie-Anne Moss však vzťah v novom filme drží pokope len  závan nostalgie. Nič viac, nič menej.

TMDB

Ak by sme aj opomenuli tento nedostatok, Lana Wachowská takmer po celej dĺžke filmu dokazuje, že nie je dobrá filmová remeselníčka. Snímka je síce neporovnateľne kvalitnejšia ako nedávny prepadák Wachowkých v podobe katastrofického Jupiter Ascending, aj Resurrections je ale zabalený do akejsi patiny amatérskosti.

Napriek tomu, že Wachowská má za sebou množstvo režisérskych počinov, často práca so scénou, hercami, či napríklad len budovaním napätia je doslova na úrovni nepodarenej dedinskej divadelnej inscenácie. No poďme sa pozrieť na niečo, čo svojím spôsobom pojem Matrix definovalo.

Akčné scény nenadchnú. Ani zďaleka

Niekto môže tento názor označiť za povrchný, no Matrix bol svojho času, a do istej miery stále je, etalónom dokonalej filmovej atrakcie. Podarilo sa mu totiž takmer nemožné, a to premiešať ťažké existenciálne témy s nadupanými a originálnymi akčnými scénami. A práve akčná stránka je v novej časti série na žalostnej úrovni.

Názor na pokračovania prvého Matrixu sú často rozporuplné. Jedna skupina divákov sequely haní, druhá na ne nedá dopustiť. Napriek silnej a rozchádzajúcej sa kritike pokračovania ponúkali sofistikovane vystavané akčné scény so zaujímavou choreografiou. Tieto sekvencie mali častokrát v sebe obsiahnutú akúsi základnú dramaturgiu s nekompromisnými chvatmi a hmatmi.

TMDB

Spomeňme si tak napríklad na výbornú scénu na schodisku v sídle Merovejca či následnú epickú diaľnicu v Reloadede. Samotný Revolution síce vyvolával u množstva fanúšikov zmiešané reakcie, no finálne zúčtovanie medzi Neom a agentom Smithom dodnes prináša zimomriavky aj v 30-stupňových horúčavách.

No a ako by som v jednoduchosti opísal práve akčné scény v novom Matrixe. Asi len tak, že aj tá najminimalistickejšia akcia z pôvodnej trilógie je tisíckrát nápaditejšia a strávitelnejšia ako to, čo Lana Wachovská dostala do Resurrections.

Zatiaľ čo prvé filmy doslova vyťažili dramaturgiu choreografie až do posledného pohybu päsťou či švihom katany, Matrix Resurrections sa snaží pri akčných scénach snaží klamať telom a opiť diváka rožkom.

Keanu Reeves totiž vo veľkej miere používa novú schopnosť, pri ktorej vlastné päste a kopy používa minimálne. Tým pádom sú tieto sekvencie ochudobnené o um choreografov a nahradené CGI trikmi, ktoré často pôsobia umelo a neautenticky.

Lanin mačkopes

Samotná snímka síce počas stopáže nabrala zaujímavé témy, nápady či idey, no takmer žiadnu nedotiahla do zdarného finále. Línia s výborne nadizajnovanými strojmi „pomocníkmi“ je síce nápaditá, no zapadne a nikam sa nevyvinie. Aj samotný svet strojov by si zaslúžil viac priestoru, nielen veľkolepé kamerové celky na ľudské liahne. Obzvlášť zujímavým by bolo, ak by sa naprieč postapokalyptickými pustinami „nového sveta“ vydala na púť skupinka našich hrdinov.

Film sa na jednej strane hrá s predlohou a snaží sa ju odľahčiť, čo je dobrý nápad, pretože prvé filmy môžu pôsobiť v dnešnom kontexte trochu strojene a dokonca ako určitá póza. Na druhej strane Wachovská rozohrala veľkolepú osudovú hru, ktorá sa s niektorými časťami filmu bije. Vzniká tak vo finále mačkopes, ktorý v neposlednom rade pôsobí akosi zmätočne.