Od dôb Temného rytiera sa s každým ďalším Nolanovým filmom spájajú obrovské očakávania a inak tomu nie je ani pri jeho novinke Oppenheimer. Film, považovaný za posledný svojho druhu, s vysokým rozpočtom a nabitou hviezdnou zostavou, prichádza do kín s pekelne vážnou témou, ktorá je aktuálna aj v súčasnosti.

Režisérsky mág Christopher Nolan sa po Dunkirku opäť ponára do sveta druhej svetovej vojny, aby sa v historickej dráme Oppenheimer vrátil k udalostiam, ktoré celé krvavé šialenstvo nakoniec ukončili.

Stal sa smrťou a ničiteľom svetov

Experimentálny mikrovlnný žiarič v prvom Batmanovi, jadrový reaktor v pokračovaní Návrat temného rytiera či nebezpečný algoritmus časovej inverzie vo filme Tenet – príbehy o rôznych technických výdobytkoch a technológiách, zneužívaných na výrobu zbraní hromadného ničenia, sa stali už pomerne tradičnou vsuvkou v scenároch Nolanových filmov.

Zatiaľ čo však tieto príbehy zostali vo svete superhrdinov či science-fiction, Nolanov najnovší príspevok skúma skutočné udalosti okolo J. Roberta Oppenheimera, teoretického fyzika a vojenského šéfa laboratória v Los Alamos, ktorého sa vo filme zhostil herec Cillian Murphy.

Oppenheimer sa vďaka svojej úlohe v projekte Manhattan, ktorého cieľom bolo vyvinutie prvých jadrových zbraní počas druhej svetovej vojny, stal vo svojej dobe jedným z najslávnejších vedcov na svete a právom mu prischla neslávna nálepka „otca“ atómovej bomby.

Známym sa stal aj jeho citovaný výrok „Stal som sa smrťou, ničiteľom svetov“, ktorý okamžite preklopil pocity z dosiahnutia ohromujúceho vedeckého úspechu v morálne dilemy a uvedomenie si deštruktívneho potenciálu, ktorý pretrváva dodnes.

Vizuálne dokonalý ohňostroj

Oppenheimer sa v rýchlom úvode zameriava na ranú kariéru trochu egocentrického a rebelujúceho vedca, ktorý sa vďaka svojej oddanosti ku kvantovej mechanike a teoretickej fyzike čoskoro stáva ústrednou postavou vtedajšieho vedeckého pokroku v USA.

Popritom na svojej ceste postupne stretáva kľúčovú časť vedeckej obce, ktorá sa podieľala na projekte Manhattan, ale aj svoju prvú osudovú lásku Jean Tatlock (Florence Pugh).

Nebol by to však Nolan, aby neodbočil od tradičného priamočiareho šablónovitého rozprávania. Jeho nekonvenčné hry s vytváraním komplexných a časovo nelineárnych príbehov hrajú dôležitú úlohu aj pri Oppenheimerovi.

Divák tak na jednej strane sleduje napínavé preteky s časom o zostrojenie prvej atómovej bomby, na tej druhej súbežne pojednávanie s Oppenheimerom obvineným zo spolupráce s komunistickými silami.

Retrospektívne zábery sú natočené navyše v pôsobivom 65-milimetrovom čiernobielom formáte, čím Nolan potvrdil svoju vášeň pre klasické filmové nástroje, no vzápätí nás s jeho už tradičným kameramanom Hoyte van Hoytemom necháva v úžase z dokonalých vizuálnych inovácií.

Scéna odpálenia prvého prototypu atómovej bomby Trinity bez CGI je jednou z najúchvatnejších vizuálnych sekvencií poslednej dekády a je rovnako mrazivá ako čoraz mučivejší pohľad v Murphyho očiach, prostredníctvom ktorých divák sleduje skazu a ničivé dôsledky zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki.

Keď do tohto kokteilu divák pridá ohlušujúci hudobný sprievod Ludwiga Göranssona (Tenet), ktorý dynamicky a pulzujúco útočí na jeho zmysly, vyjde z toho jeden z najlepších audiovizuálnych zážitkov tohto roka.

Nevídaný herecký megakoncert

Celá stredná časť o budovaní projektu Manhattan a zapojení všetkých zainteresovaných ľudí, kde každá figúrka na plátne má svoje miesto v obrovskom súkolesí, je dokonalým filmovým potešením pre všetkých divákov.

Najmä ak vo vedľajších postavách vidíme Emily Blunt ako horlivú manželku Oppenheimera, Matta Damona v geniálnej roli generála Grovesa, či charizmatického Kennetha Branagha ako nositeľa Nobelovej ceny za fyziku Nielsa Bohra.

Opakom dynamickej časti s výrobou a konštrukciou atómovej bomby, kde sa vzorce a vedecké teórie prelínajú s napätím okolo možnej špionáže, je komorná retrospektívna časť z pojednávania Senátu a vypočúvania Oppenheimera.

Práve tam zohral kľúčovú úlohu vtedajší kontroverzný predseda Komisie pre atómovú energiu USA admirál Lewis Strauss. Toho si v netradičnom podaní zahral Robert Downey Jr.

Po tom, čo zavesil na klinec kariéru Tonyho Starka sa po dlhých rokoch opäť vracia v dramatickej polohe a jeho kreácia pomstychtivého a mimoriadne vypočítavého politika má už teraz namierené na listinu nominantov na zlaté sošky.

Rovnaký osud s najväčšou pravdepodobnosťou čaká aj hlavného aktéra Cilliana Murphyho, ktorý sa po piatich spoluprácach s Nolanom vo vedľajších úlohách konečne dostáva do žiary reflektorov a robí tak v jednom z najlepších hereckých výkonov tejto dekády.

Uveriť mu prednášanie o zákonoch kvantovej mechaniky je rovnako ľahké, ako nazerať mu do mysle, ktorá v jednom momente hýbe celým svetom, aby sa následne pri strate blízkeho človeka psychicky zrútila.

Hviezda seriálu Peaky Blinders zvláda po celý čas rôzne odtiene emócií a jeho neustála charizmatická prítomnosť na plátne dodáva filmu potrebnú dávku pre angažovanú sústredenosť diváka.

Oppenheimer nie je pre každého

Akokoľvek by sa na prvý pohľad mohlo zdať, aj s prihliadnutím na často prekombinované scenáre v Nolanovej tvorbe, Oppenheimer nie je rad za radom presýtený filozofickými a teoretickými výrazmi.

Čo robí snímku náročným, a občas až ťažko neprístupným, dielom pre bežného diváka, je jej zložito a precízne vybudovaný dialógový labyrint s desiatkami mien a rýchlym striedaním krátkych mozaikových rozhovorov.

Pomalých scén je ako šafranu a v jednotlivých (ne)nadväznostiach deja si divák môže pri menšej nepozornosti a trojhodinovej dĺžke ľahko zataviť mozgové závity.

Potešia aj krátke kameá hviezdnych hercov, ktoré nie sú len ozdobnou marketingovou vsuvkou, ale každý z nich je dôležitou figúrkou pre jednotlivé etapy a dôležité momenty v období Oppenheimeroveho života. Dokazuje to napríklad záverečná reč v Senáte jednej z hviezdnych postáv, ktorá až do tohto momentu vo filme sotva prehovorí.

Oppenheimer tak vo výsledku nie je bežným vojnovým filmom ani prezentáciou vedeckej geniality v štýle Čistej duše – je predovšetkým mrazivou sondou do duše človeka, ktorého snaha zachrániť svet ide ruka v ruke s jeho zničením.

Pre mnohých divákov bude film pre svoj rozprávačský koncept ťažko uchopiteľným a už tesne po premiére vznikajú obavy o ďalšom smerovaní vysokorozpočtových filmov, ktoré by neboli spájané s komiksami, populárnymi akčnými sériami či knižnými fantasy.

Na vine však nie je marketing ani zlyhanie režisérov, ale poznanie, že stále viac ľudí sa od vážnych spoločenských tém odvracia a diváci vo filmoch dávajú prednosť popcornovej zábave.

Napriek tomu je Oppenheimerov osobný odkaz dôležitým posolstvom, predovšetkým v čase vypovedania dohôd o kontrole zbraní hromadného ničenia či narastajúcim geopolitickým napätím, ktoré z Oppenheimera robia nadčasové a mimoriadne potrebné dielo.