Po dlhých mesiacoch čakania a konštantnom uvoľňovaní informácií o zmenách v scenári a vylepšení herných mechaník som sa na najočakávanejšiu hru jesene nesmierne tešil. Problémom novej Mafie je fakt, že sa nedokážem ubrániť porovnávaniu s originálom.

Vypočuli nás. Známe české štúdio odhalilo trailer na ďalší herný hit

Vytrasú z teba každé euro. Slovákom začali mazať hry a prídu ešte horšie zmeny (prehľad)

Našiel mi zdravotný problém a vyriešil ho. Toto je najlepší gadget, ak si chceš predĺžiť život

Mafia: Definitive Edition je remake pôvodnej hry z roku 2002 a v tej dobe sa vyznačovala nadčasovým podaním excelentne napísaného scenára, ktorý vzdával hold gangsterským klasikám strieborného plátna. Hra sa na tú dobu mohla pochváliť vynikajúcou a na hardvér nekompromisnou grafikou, dobovým soundtrackom a najmä dabingom popredných českých hercov.

Novinka tak zdieľa väčšiu časť DNA s originálom, tentokrát však pod záštitou podstatne väčšieho tímu vývojárov z Hangar 13. Tí v pamäti hráčov rezonujú najmä tretím regulárnym dielom Mafie, ktorého opakujúca a GTA hrám podobná hrateľnosť spolu s tragickou technickou stránkou zabezpečila hre nanajvýš priemerné hodnotenia.

Zmeny v príbehu skôr škodia ako prospievajú

Vraciame sa do starých známych, no graficky vylepšených lokácií mestá Lost Heaven. Hlavný hrdina Tommy je na začiatku príbehu taxikárom, ktorý sa nechtiac zapletie do vojny dvoch gangsterských rodín.

Spleť okolností ho tak navedie na zločineckú cestu, kedy prehodnotí životné priority. Jeho každodenným údelom sa stáva svorne nasledovanie zločineckého klanu, ktorému bývalý taxikár prisahá v úvodných minútach hry vernosť.

Na ceste ho tak diriguje ako mafiánsky boss rodiny, tak aj početné, s príbehom úzko zviazané charaktery, ovplyvňujúce snáď všetky rozhodnutia hlavného hrdinu. Po vzore najikonickejších mafiánskych filmov v príbehu nechýba nekončiaca túžba po moci, ale aj priateľstvo či zrada.

Týmto sa dostávam k úpravam deja, ktorý našťastie vo svojej celistvosti ostal nezmenený. Postup príbehom je rovnaký ako v origináli, kde prechádzaš medzi jednotlivými kapitolami bez možnosti voľnej jazdy po Lost Heaven.

Zatiaľ čo príbehová linka ostala rovnaká, priebeh kapitolami je obohatený o nové cesty k dosiahnutiu cieľa, kedy sa jednotlivé levely roztiahli najmä do šírky. V praxi to tak znamená, že napríklad v legendárnom Clarkovom Moteli máš k dispozícii viac miestností na preskúmanie, kde spravidla nájdeš pohodenú muníciu, lekárničky alebo zberateľské predmety v podobe obálok časopisov.

Obdobného rozšírenia sa dočkala aj charakterová kresba ikonických postáv, ktoré majú totožné ciele a záujmy ako kedysi, no cesta k ním je odlišná. Samozrejmosťou sú tak úplne nové modely postáv, ktoré absolútne nemajú tendenciu zdieľať spoločné črty s predlohou.

Kde som si vážne povedal, že nový grafický model charakteru uprednostňujem pred originálom, je v prípade consiglieriho rodiny Franka a u lásky hlavnej postavy, Sáre. Zároveň sú to jediné postavy, kde mi k ich výzoru sedel aj dabing.

Hlavné charakterové črty postáv sú niekedy problém

Ostatné postavy a ich dabing síce nie sú katastrofálne, no ako fanúšik pôvodnej Mafie som si musel na zmenené tváre niekoľko kapitol zvykať. To sa pretavuje aj do jednotlivých činov, ktoré sa v Hangar 13 snažili z nejakého dôvodu pohnať v každom smere do extrému.

Paulie mi vyzeral ako prevtelený Joe Barbaro z druhého dielu, keďže sa ho autori niekoľkokrát snažili vykresliť za podstatne väčšieho hulváta a bezcharakterného mafiána, akým bol v pôvodnej hre. Sam je na druhej strane citlivejším a rozvážnejším článkom rodiny, zatiaľ čo Don Salieri pôsobí ako večne nahnevaný a pomstu naháňajúci gangster.

Najviac drastická zmena padla na hlavného hrdinu. Jeho rétorika pôsobila v mnohých momentoch prehnane, kedy som mal často problém sa s Tommym plnohodnotne stotožniť. Zatiaľ čo herecké výkony českých hercov sú na prvotriednej úrovni, repliky, ktoré im autori vkladajú do úst, odzrkadľujú všetky vyššie popísané aspekty.

Aj keď v hre nájdeš hneď niekoľko požmurknutí na pôvodné hlášky, ich vynovené verzie pôsobia silene a v určitých momentoch až bezdôvodne a detinsky vulgárne. Preto som neraz nadobudol pocit, že postavám ich postavenie v hernom svete neverím a zbytočne silácke hlášky skôr iritovali.

Dovolím si však tvrdiť, že Hangar 13 si definitívnou Mafiou upravil u hráčov reputáciu. Nejde však o dokonalý herný zážitok, ktorý sa odvrátiac zrak od nového vizuálu nemôže s odkazom pôvodnej hry takmer v žiadnom smere rovnať. Šarlatánsky rukopis som tak bádal ako na dizajne levelov, tak aj v scenári či herných mechanikách.

Ako pravý fanúšik originálu som zvolil klasickú náročnosť, zároveň so simuláciou riadenia vozidiel a správania policajtov. Pustil som sa teda do hrania a už po úvodných minútach som si správanie vozidiel naozaj obľúbil. Musím ale poznamenať, že bez okolkov ide o jednoduchšie manévrovanie v premávke, ako tomu bolo u prvých dvoch dielov.

Jazdný model teda definujem ako na mieru ušitý simulácie akčnej hry, ktorá však netrestá hráča za najdrobnejšiu chybičku ako tomu bolo neraz v pôvodnej hre. Rozpačitý som ale ostal v prípade kolízneho modelu, kedy ostatné auta pri zrážke odlietali ako nič nevážiace krabice.

Príjemným spestrením sú tak motorky, ktoré sa v pôvodnej hre neobjavili. Motocykel získava v rámci príbehu zaujímavý rozmer, za čo autorov rozhodne chválim. Škoda je, že ich používanie je vo veľkej miere okresané len na určité pasáže.

Kapitolou samou o sebe sú preteky, ktoré svojou náročnosťou potrápili hráčov aj v roku 2002. V prípade definitívnej edície sú síce jednoduchšie, no na najťažšiu obtiažnosť a simulačný systém riadenia najrýchlejších vozidiel tej doby si budeš s pravdepodobnosťou niekoľko kôl zvykať.

Keďže sa vozidlá neničia ako v pôvodnej hre a ani prevrátenie na strechu neznamená definitívny koniec, ostatní jazdci sa s narastajúcou náročnosťou správajú agresívnejšie, menej férovo a v konečnom dôsledku nelogicky.

Herné mechaniky majú tendenciu vo vypätých situáciách podrážať hráčovi nohy

Rovnako si musíš dať pozor na neustálu tendenciu automobilu ťahať ťa do šmyku, kedy pri pohľade na ostatných jazdcov nechápeš, akou rýchlosťou a bez najmenších chýb dokážu prechádzať zákrutami.

Protivníci sa do neférovej pozície v rámci klasickej obtiažnosti dostávajú aj v prípade akčných sekvencií, ktorých je v prípade 12 hodinovej hrateľnosti viac než by sa na príbehovo ladený simulátor gangstera patrilo.

Prestrelky sú podstatne intenzívnejšie a pri najvyššej náročnosti potrápia nejedného skúseného hráča. Protivníci v tomto prípade majú totiž obrovskú výdrž, kedy ich napríklad brokovnica, ktorá je v hrách silovým etalónom arzenálu na blízko, nedokáže zneškodniť na jeden pokus. Na druhej stráne je hráč extrémne zraniteľný, kedy ma chybný manéver stál nie najkratší reštart.

Akčným scénam rovnako nelahodí technická nevyspelosť herného enginu, kedy som sa neraz zasekol o objekty alebo skryl za prekážky až na niekoľký pokus. Atmosféru akčných scén ničí aj slabá umelá inteligencia protivníkov, ktorí nemajú problém bezmyšlienkovito nabiehať priamo k hráčovi.

To v kombinácii s ich obrovskou výdržou a umelo poníženou silou zbraní (na klasickú obtiažnosť) vyvrcholí v smrť hráča, čo sa po niekoľkých pokusoch pretavuje do frustrácie. Scenáristickým a dizajnérskym vrcholom lajdáctva je sekvencia, kedy máš zostreliť policajný guľomet pri automobilovej naháňačke.

Nedokážem si predstaviť situáciu, kedy by v období prohibície vyslal policajný zbor na miestnu rodinu mafiánov obrnené vozidlo s guľometom na streche…

Táto naháňačka patrí bezpochyby medzi najfrustrujúcejšie pasáže hry. Hlavným problémom je aj v tomto prípade neférovosť hry, pôsobiaca ako poznávací ukazovateľ všetkých tuhších pasáži v hre.

Sekvencia, kedy s automatickou puškou zostreľuješ guľomet, je najzdarnejším príkladom, ako sú akčné sekcie hry nevyvážené a nedovoľujú hráčovi pochopiť situáciu na obrazovke, keďže mu dizajnéri konštantne hádžu polená pod nohy.

Veľkým prvkom hrateľnosti, dotvárajúcim pocit reálnosti v pôvodnej hre, boli aj policajti hliadkujúci mestom. Tí, žiaľ, v prípade remaku nepredstavujú pre hráča takmer žiadne nebezpečie. Ich štruktúra správania je nesmierne krátkozraká, a tak som nemal problém im uniknúť za každých okolností, kedy som sa ku koncu hry ani nenamáhal zastavovať kvôli pokute za prekročenie rýchlosti.

Jedným z údajných vylepšení hrateľnosti v oblasti naháňačiek sú špecifické body v meste, cez ktoré keď prejdeš, konkurent nabúra a ty získaš čas pre ešte jednoduchší únik. To rozhodne nie je prvok prvok, ktorý mi v realisticky orientovanej hre chýbal.

Za čo ale musím Hangar 13 vychváliť, je grafické spracovanie definitívnej Mafie. Vizuál od postáv, cez mesto, až po drobné efekty v podobe výbuchov či odrazov v mlákach pôsobia naozaj špičkovo.

Vizuál je vedľa časom otestovaného príbehu druhým najzásadnejším plusom

Autori použili rovnaký engine ako v prípade tretej hry, kedy sa však vyhli mnohým grafickým nepríjemnostiam. Za zmienku stojí rozhodne aj mimika a gestikulácia. Na vysokej úrovní je aj spracovanie interiérov a nasvetlenie scén.

Hru som hral na PS4 a potešilo ma aj stabilné snímkovanie, či už pri prestelkách, naháňačkách v meste, alebo kľudnejších prechádzkach. Čerešničkou na torte je atmosféra vynikajúco zvládnutého nočného mesta, ktoré v prípade búrky pôsobí ešte o niekoľko úrovní náladovejšie.

Pochvalu si zaslúži aj nový hudobný podklad, keďže autori nemali práva na pôvodné skladby. Tie síce nie sú tak zapamätateľné ako pôvodné tóny, no akciu na obrazovke dopĺňajú svedomito. Nechýbajú ani náhodné hlášky na ulici približujúce ducha zmyselného Lost Heaven alebo rádiový prenos, komentujúci aj tvoje počínanie v minulých kapitolách.

Pri tak dokonalom audiovizuálnom zážitku zamrzí občasné vyskakovanie, respektíve miznutie vozidiel v premávke alebo krkolomné pohyby postáv.

Počas hernej minutáže som sa občas stretol aj s nevysvetliteľným nefungovaním záchytných bodov, kedy po zlyhaní musí hráč opakovať podstatne dlhšiu pasáž.

Technická stránka je však na tom podstatne lepšie, ako „dizajn“ príbehu a herných mechaník, ktorý je skrátka odfláknutý. Nereálne prvky príbehu spojené s nelogickými činmi postáv a frustrujúca akčná hrateľnosť zanechali zbytočný pocit sklamania a nevyužitý potenciál ikonickej značky.

Verdikt

Mafia: Definitive Edition je ľahko nadpriemerný zážitok, ktorý nad konkurenciou drží vynikajúca grafika a príbeh napísaný pred dvomi dekádami. Nové aspekty príbehu až príliš často vybočujú z nastolenej linky a vyznievajú lacno. K finálnemu zhodnoteniu deja nenapomáhajú ani radikálne zmenené postavy, ktorých nelogické záujmy a rétorika až príliš vytrhávajú z kontextu.

Obrovským ťahúňom zážitku je prvok nostalgie prítomný na každom kroku. Herné mechaniky si prešli zásadnou transformáciou hodnou roku 2020, no nie vždy sa na nich dá bezmyšlienkovite spoľahnúť, čo v kombinácii s vyššou obtiažnosťou klasického režimu nabáda k frustrácii.

Súbežne neschvaľujeme autorom ani nové akčnejšie doložky misií, ktoré neustále podrývajú pôvodnú myšlienku hry postavenej na realite.

Remake Mafie je tak menej uveriteľnejšou, omnoho nereálnejšou a režisérsky horšie zvládnutou podobou hry z roku 2002.