Aj po viac než 42 rokoch putovania vesmírom naše dve najdôležitejšie kozmické sondy v histórií neprestávajú udivovať a prinášajúv nové informácie. Reč je o sondách Voyager 1 a Voyager 2, ktoré vôbec ako prvé človekom vytvorené objekty opustili našu slnečnú sústavu.

Amatérsky astronóm objavil možný zdroj slávneho signálu. Už 43 rokov nevieme, čo ho spôsobilo

NASA začala stavať veľkolepú raketu, ktorá poletí na Mesiac. Využije 39 rokov starú technológiu

Niektoré mŕtve hviezdy sú nevysvetliteľne horúce. Vedci vôbec nevedia prečo

Čo vieme o sondách?

Voyager 1 sa momentálne nachádza vo vzdialenosti viac než 22 miliárd kilometrov, čo ju robí najvzdialenejším ľuďmi vyrobeným objektom vo vesmíre. Za dobu svojho pôsobenia vo vesmíre priniesla mnoho zaujímavých podkladov pre rôzne štúdie, pričom jedna z posledných upozorňuje na nový, doteraz najvýstižnejší model ochranného obalu našej slnečnej sústavy.

Čo sa týka sondy Voyager 2, tá sa nachádza o niečo bližšie, „iba“ vo vzdialenosti takmer 19 miliárd kilometrov, avšak v súčasnosti sme vďaka nej dospeli k novým údajom o hustote vesmíru. Tie boli publikované v žurnále The Astrophysical Journal Letters, na tému upozornil portál Stardomspace.

Hustota vesmíru

Ukázalo sa, že čím sa sonda Voyager 2 nachádza ďalej od Slnka, tým väčšia je hustota vesmíru. Podobné údaje namerala aj sonda Voyager 1 ešte o pár rokov skôr a na úplne inom mieste.

Čo je však na tomto objave také fascinujúce? No jednoducho to, že nové údaje získane sondou Voyager 2 potvrdzujú správnosť detekcie Voyageru 1, ale tiež to, že toto zvyšovanie hustoty môže byť akousi črtou veľmi lokálneho medzihviezdneho média (VLISM – Very Local Interstellar Medium), informoval web Sciencealert. VLISM je priestor nachádzajúci sa za hranicou slnečnej sústavy.

Inými slovami, hranicu, respektíve okraj slnečnej sústavy označujeme pojmom heliopauza (tú prekonali aj sondy Voyager), priestor pred touto hranicou označujeme heliosféra a priestor za ňou, alebo mimo nej, označujeme ako VLISM. Heliopauza je teda zóna, v ktorej tlak častíc slnečného vetra prestane odolávať tlaku častíc vetra prichádzajúceho z medzihviezdneho priestoru.

Samotná heliosféra podľa dlhodobo akceptovanej teórie ma akýsi tvar kvapky alebo bubliny so zaoblenou nábežnou hranou („nos“) na jednej strane a „chvostom“ na strane druhej. Obe sondy prešli „nosom“ heliosféry v rozdielnych bodoch, avšak ako sme spomínali, obe zistili nárast hustoty vesmíru.

Namerané hodnoty

Priemerná hustota elektrónov v medzihviezdnych oblastiach v Mliečnej dráhe sa odhaduje na 0,037 častíc na kubický centimeter. Pre zaujímavosť slnečný vietor má v našej slnečnej sústave elektrónovú a protónovú hustotu približne 3 až 10 častíc na kubický centimeter v závislosti od vzdialenosti od Slnka.

Voyager 2 nameral 30. januára 2019 vo vzdialenosti 17,9 miliardy kilometrov elektrónovú hustotu 0,039 elektrónov na centimeter kubický a v júni toho istého roku o 0,6 miliardy kilometrov ďalej od pôvodného miesta merania nameral hustotu už 0,12 elektrónov na centimeter kubický.

Veľmi podobné hodnoty nameral aj Voyager 1 v roku 2013 vo vzdialenosti 18,3 miliárd kilometrov (0,055 elektrónov na centimeter kubický) a neskôr aj vo vzdialenosti 21, 2 miliárd kilometrov (0,13 elektrónov na centimeter kubicky).

Hoci sa niekomu môže zdať, že ide iba o nepatrné zvýšenie hustoty, pre vedcov je to zásadná informácia najmä z dôvodu, že nie je vôbec jasné, čo mohlo tento nárast hustoty spôsobiť.

V súčasnosti vedci disponujú dvomi teóriami, z ktorých jedna hovorí o zosilňovaní magnetických siločiar v oblasti heliopauzy, čo následne spôsobuje odťahovanie častíc z danej oblasti a tá druha naopak uvádza, že materiál fúkaný medzihviezdnym vetrom sa spomaľuje v oblasti heliopauzy čo spôsobuje akúsi „zápchu“ podobnú tej dopravnej.

Definitívnej odpovede sa však zrejme nedočkáme, nakoľko si to vyžaduje ďalšie merania, ktorých by sa sondy nemuseli „dožiť“.