Po dlhé desaťročia zdôvodňujú fyzici po celom svete život vo vesmíre podmienkami, ktoré by v iných prípadoch neumožnili jeho existenciu. Nevyhnutnou podmienkou pre život sú podľa doterajších tvrdení tzv. „antropické argumenty“, no tie teraz popiera práca Jamesa Scargilla z Kalifornskej univerzity, informuje MIT Technology Review. 

SpaceX úspešne vyniesol ďalšie satelity Starlink. Ich počet sa tesne približuje číslu 900

Sonda NASA, ktorá získala materiál z asteroidu, má vážne problémy. Vypadávajú z nej odobraté vzorky

Prelomový teleskop Jamesa Webba odhalí aj tie galaxie, ktoré existovali len 1 miliardu rokov po Veľkom tresku

Hoci nová štúdia nemá žiadne dôkazy o možnej existencii života v 2D vesmíre, snaží sa podporiť teórie, kvôli ktorým doteraz vedci túto možnosť zavrhovali. Vo vedeckých kruhoch sú už po celé dekády prezentované podmienky pre existenciu života, ktorý podľa doterajších zistení nemôže existovať v inom ako 3+1 dimenzionálnom vesmíre.

Zároveň nemá podľa antropických argumentov existovať život vo vesmíre so 4 dimenziami alebo s viac ako jednou dimenziou času.

Odvážne tvrdenia podporujú existenciu života v 2D vesmíre

Vesmír tak musí mať podľa týchto argumentov podmienky vhodné pre život, no nová práca teraz podporuje teórie, prečo by mohol život existovať aj v 2D vesmíre s jednou dimenziou času.

Vedci sa domnievajú, že v takomto systéme by nebola možná existencia gravitácie a taktiež by sa nedokázal sformovať solárny systém a ďalšie objekty v ňom. James Scargill však vo svojej štúdii tvrdí, že v dvojrozmernom vesmíre by mohla vzniknúť jednoduchá skalárna gravitácia, čo by ďalej umožnilo vznik orbitov či udržateľných biologických systémov.

Nenechaj si ujsť
Prvá umelá inteligencia, ktorá simuluje vesmír, funguje až príliš dobre. Vie robiť veci, ktoré by nemala

Scargill vysvetľuje svoje domnienky z hľadiska neurónovej siete, ktorej komplexnosť môže byť charakterizovaná špecifickými vlastnosťami, aké by mal byť 2D systém schopný reprodukovať. On sám chce túto teóriu podporiť vytvorením realistických modelov neurónov, informuje Futurism.

Tieto siete by pritom mali mať vlastnosti „malého sveta“, ktorý si môžeme predstaviť ako model konektivity, kde je možné prechádzať zložitou sieťou pomocou malého počtu krokov. Ďalšou vlastnosťou sietí má byť kritickosť, schopnosť, ktorú nájdeme aj pri mozgových neurónoch.

Tie dokážu prechádzať zo stavu vysokej aktivity na nízku, čo sa zdá byť možné iba pri modulárnej hierarchii, v ktorej sú veľké siete tvorené spájaním menších. Práca Jamesa Scargilla vyzdvihuje práve tieto vlastnosti sietí s modulárnou konštrukciou, ktoré vykazujú stochastické procesy.

Zjednodušene povedané, podľa neho môžu mať aj 2D siete prekvapivo komplexné vlastnosti, čím sa podporuje, no nedokazuje možnosť existencie života v 2D vesmíre. Výsledky práce Jamesa Scargilla sú zverejnené aj na serveri ArXiv.