To, že Venuša bola minulý rok stredobodom vesmírneho výskumu, snáď netreba ani pripomínať. Lavínu výskumov a štúdií spustil nečakaný objav plynu zvaného fosfín, ktorý na Zemi produkujú baktérie. Tentokrát sa vedcom pomocou sondy Parker Solar Probe podarilo zaznamenať nízkofrekvenčný rádiový signál emitovaný z našej susednej planéty. O téme informoval portál Sciencealert.

Rádiový signál priamo z Venuše

Signál samozrejme nevysielajú žiadny „zelení mužíci“, ale samotná planéta. Ide totiž o prirodzené rádiové emisie, respektíve prirodzený rádiový signál, ktorý potvrdil, že zmieňovaná sonda preletela hornou atmosférou planéty. Išlo o prvé priame meranie atmosféry Venuše od roku 1992. Na prekvapenie zainteresovaných odborníkov, tento signál sa vôbec nepodobá na svojho predchodcu, upozorňuje NASA na svojom webe.

TASR / ESA

Ako naznačuje štúdia publikovaná v periodiku Geophysical Research Letters, namerané rozdiely v rádiových signáloch majú čo dočinenia s činnosťou Slnka. Vedci tak majú konečne v rukách hmatateľné dôkazy o vzájomnej súvislosti solárnej aktivity a ionosféry tejto nehostinnej planéty, čo napokon môže viesť rozlúšteniu záhady, prečo sú Zem a Venuša natoľko odlišne.

Napriek tomu, že Zem i Venuša vzišli z veľmi podobných procesov a hlboko vo svojich koreňoch sú považované za „dvojčatá“, veď nie nadarmo sa Venuša nazýva aj sesterskou planétou Zeme, podmienky panujúce na týchto planétach sú markantne rozličné. Zatiaľ čo Zem oplýva „dokonalými“ podmienkami pre život, Venuša je malým peklom.

NEPREHLIADNI
Známky života na Venuši sú omyl. Celý čas sme detegovali najbežnejší materiál planéty

Ako píše portál IEEESpectrum, druhá planéta od Slnka má natoľko extrémne a kyslé prostredie, že najdlhšie trvajúca misia, ktorá sa dostala až na povrch tejto nehostinnej planéty, trvala len 127 minút. Presnejšie išlo o sovietsku planetárnu sondu Venera-13, ktorá 1. marca 1982 pri prelete okolo Venuše vypustila pristávací modul v oblasti Phoebe Regio. Hoci modul stihol krátko po pristáti z povrchu odobrať a zanalyzovať malé množstvo hornín, po 127 minútach nakoniec pod náporom obrovského tlaku a teploty povolil a prestal vysielať.

Prečo sa však z týchto kedysi podobných planét vyvinuli dva celkom odlišné svety je pre planetárnych vedcov a astrobiológov nateraz záhadou. Misií, ktorých primárnym cieľom je študovanie Venuše, sú ojedinelé, pretože landery jednoducho nedokážu dlhodobo prežiť extrémne podmienky.

Vysielanie sond na obežnú dráhu je kvôli nesmierne hustej atmosfére a mrakom plných oxidu uhličitého a kyseliny sírovej taktiež problematické, a tak Venuša akosi postráda svoje vlastné špecializované misie.

Výskum planéty teda viac-menej prebieha iba prostredníctvom sond, ktorých primárny cieľ je niekde úplne inde. Príkladom je sonda Parker Solar Probe študujúca Slnko a jeho blízke okolie. Parker Solar Probe pri svojej ceste využíva gravitáciu našej sesterskej planéty vo svoj prospech.

Každým preletom okolo Venuše použije gravitačné manévrovanie na presmerovanie svojej trajektórie tak, aby k Slnku smerovala stále bližšie a bližšie. Sonda počas svojej 7 ročnej misie využije celkom 7 gravitačných manévrov.

NEPREHLIADNI
Slnko vstupuje do nového solárneho cyklu. Na čo sa musíme pripraviť?

Priame meranie ionosféry po takmer 30 rokoch

V poradí tretí prelet okolo Venuše sa odohral 11. júla 2020, a je považovaný za doposiaľ najbližší prelet okolo tejto planéty, pričom sa sonda nachádza vo vzdialenosti iba 833 km nad povrchom. Sonda svojim inštrumentom FIELDS, čo je prístroj na meranie magnetických polí v slnečnej koróne, pri uvedenom prelete zaznamenala prirodzený nízkofrekvenčný rádiový signál.

Hoci tvar a sila signálu sa vedcom zdali povedomé, neboli si celkom istý s jeho zaradením. Napokon sa odborníci predsa len rozpamätali a zistili, že zaznamenaný signál sa nápadne podobá na signál detegovaný sondou Galileo, ktorá do roku 2003 skúmala Jupiter a jeho systém mesiacov.

Zhodli sa, že ide o signál znamenajúci prelet sondy cez ionosféru, elektricky nabitú vrstvu plynu, ktorá vyžaruje rádiové vlny. Na základe detegovaného signálu mohli vedci poprvýkrát od roku 1992 priamo zmerať hustotu ionosféry, čo napokon viedlo k prekvapivým výsledkom.

Ukázalo sa, že ionosféra Venuše je svojim spôsobom synchronizovaná so slnečnými cyklami (striedajúce sa obdobia nízkej a vysokej solárnej aktivity). Počas slnečného maxima je ionosféra hrubšia, naopak pri solárnom minime je tenšia.

Samozrejme o tejto teórii sa polemizovalo v odborných kruhoch už dlhšie, ale bez priamych meraní to jednoducho nebolo možné potvrdiť. Vedci tak v rukách konečne majú definitívny dokaz o správnosti tejto teórie. Presný dôvod takéhoto vplyvu však zatiaľ známy nie je.

Vo výskume odborníci okrem iného vychádzali z porovnania hodnôt nameraných pri solárnom maxime v roku 1992 a najnovších nameraných hodnôt z roku 2020, kedy bolo Slnko blízko svojho aktívneho minima.

Čítajte viac z kategórie: Novinky