Marvel dostal brutálnu konkurenciu. Lepší záporák tu nebol od čias Jokera (RECENZIA)

Po filme Supergirl som už k novému DC pristupoval s miernou nedôverou a ohlásenie neznámej novinky Clayface tomu nepomáhalo. Ďalší origin záporáka, tentoraz postavy, ktorý divák pozná nanajvýš ako jednu z čudnejších položiek Batmanovej galérie nepriateľov.

James Watkins natočil body horor, ktorý sa komiksovým pôvodom takmer nezaťažuje. Je krvavý, odporný, miestami zvrátený a tvorcovia pri sľubovanom gore rozhodne neklamali. Ľudské telo sa tu trhá, rozpadá a mení na materiál spôsobom, pri ktorom môže niekto odvrátiť zrak.

Pod všetkým tým čvachtaním však zostáva tragédia človeka, ktorému sa spolu s tvárou rozpadne kariéra, identita aj predstava o vlastnom živote. Tom Rhys Herries pritom dokáže Mata Hagena zahrať tak, že mu miestami fandíš aj vo chvíľach, keď veľmi dobre vieš, že by si nemal.

Najprv mu vezmú tvár, potom dôvod zostať človekom

Matt Hagen je herec, ktorému kariéra stojí na jedinom kapitále, ktorý Hollywood miluje viac než talent. Na tvári. Je mladý, úspešný, sebavedomý a zvyknutý, že kamera ho chce. Potom príde brutálny útok a z človeka, ktorého živila vlastná podoba, zostane niekto, koho priemysel zrazu nechce ani vidieť.

Práve tu Clayface obchádza najväčšiu pascu originov záporákov. Nesnaží sa Matta očistiť ani z neho spätne vyrobiť tajného hrdinu. Ukáže ti jeho ego, márnivosť, zúfalstvo aj hnev a nechá ťa pochopiť, prečo začne robiť rozhodnutia, ktoré sa už neskôr ospravedlňujú čoraz ťažšie.

TMDB

Poslednou nádejou sa stane Caitlyn Corr a experimentálna liečba, ktorá mu má vrátiť to, čo stratil. Najskôr vyzerá ako zázrak. Potom sa ukáže, že Matt nedostal späť iba tvár. Dostal telo, ktoré sa prestalo riadiť ľudskou anatómiou. A čím viac sa snaží vrátiť k starému životu, tým rýchlejšie mizne človek, ktorý ho kedysi žil.

Praktické efekty fungujú presne tak, ako majú

Najväčšiu pochvalu si Clayface zaslúži za to, že svoje monštrum nenechal zomrieť na zelenom plátne. Watkins stavia veľkú časť hororu na fyzických maskách, deformáciách a praktických efektoch, ktoré majú hmotnosť, štruktúru a hlavne nepríjemnosť. Koža sa nenaťahuje ako pekný digitálny filter. Praská. Hmota sa neleje elegantne. Lepí sa, tečie a vyzerá, akoby si ju po nakrúcaní museli zo stien zoškrabovať lopatou.

Clayfaceove schopnosti nie sú efektný trik na plagát. Sú choroba, telesná nehoda a zbraň v jednom. Film navyše dokáže držať správnu mieru medzi očakávaním a výbuchom brutality. Niekedy premení iba časť tváre a nechá pracovať zvuk.

Inokedy ti ukáže celé telo a už sa nemáš kam pozerať. Scéna v lietadle je vrchol tejto filozofie. Nie preto, že by iba pridala ďalšie litre krvi, ale preto, že z Clayfaceových schopností vytiahne niečo vyslovene odporné a kreatívne zároveň. Takto má vyzerať body horor z komiksu. Keď už máš postavu, ktorej telo nemá pevný tvar, bola by škoda správať sa k nej slušne.

Tom Rhys Harries robí z monštra človeka

Najväčším prekvapením filmu však pre mňa nie sú efekty. Je ním Tom Rhys Harries. Matt Hagen by sa veľmi ľahko mohol zmeniť na ďalšieho ublíženého záporáka, ktorému scenár vysvetlí traumu a následne očakáva, že mu odpustíme všetko. Harries ide opačným smerom. Čím horšie veci Matt robí, tým viac v ňom necháva viditeľného človeka, ktorý si stále nahovára, že všetko robí iba preto, aby získal späť vlastný život.

TMDB

A presne v tom je tá zákernosť. Rozumieš mu. Miestami mu dokonca fandíš. A potom ti film pripomenie, že by si vlastne nemal. Harries dokáže v jednej scéne pôsobiť zlomeno, v ďalšej nepríjemne sebavedomo a o pár minút neskôr ako niečo, čo už iba veľmi vzdialene pripomína Matta zo začiatku filmu.

Nie je to výkon postavený na permanentnom kričaní ani komiksovej teatrálnosti. Hagen sa mu rozpadá pomaly. Najskôr charakterovo. Potom doslova. A možno práve preto Clayface funguje lepšie než väčšina filmov o pôvode záporáka. Nevysvetľuje, prečo je monštrum v skutočnosti dobré. Ukazuje, ako sa človek monštrom postupne stane.

Naomi Ackie drží pri živote to, čo z Matta ešte zostalo

Postava Caitlyn Corr mohla veľmi ľahko skončiť ako obyčajná vedkyňa, ktorá vysvetlí experiment, povie pár múdrych viet a potom čaká, kým sa jej výtvor vymkne spod kontroly. Naomi Ackie však dostáva oveľa vďačnejšiu úlohu. Je jediným človekom, ktorý pri Mattovi zostáva dosť blízko na to, aby videl nielen jeho premenu, ale aj to, čo z neho postupne mizne.

TMDB

Ich vzťah funguje najmä preto, že nie je postavený iba na ľútosti. Caitlyn v Mattovi vidí pacienta, úspech vlastnej práce aj čoraz väčšiu chybu, ktorú možno už nedokáže napraviť. Matt v nej zase vidí človeka, ktorý mu vrátil tvár a tým aj nádej, že sa môže vrátiť k starému životu. Lenže čím viac sa mení, tým viac sa medzi nimi objavuje niečo oveľa nepríjemnejšie než obyčajný konflikt.

Ackie hrá túto neistotu veľmi presne. Nepotrebuje veľké prejavy ani permanentné slzy. Stačí pohľad, krátke zaváhanie alebo moment, keď si uvedomí, že človeka pred sebou už možno vôbec nepozná.

A práve vďaka nej má Clayface aj niečo viac než mäso, krv a deformácie. Má postavu, ktorá nám pripomína, že v tej „kaši“ bol kedysi človek, ktorého niekto chcel zachrániť.

Gotham tentoraz nepotrebuje Batmana, aby fungoval

Jedna z najlepších vecí na Clayfaceovi je, že sa nesnaží každých dvadsať minút pripomenúť, že patrí do väčšieho DC sveta. Gotham tu nie je kulisa čakajúca na príchod Batmana. Funguje aj bez neho.

Je špinavý, nervózny a dostatočne chorý na to, aby si veril, že práve tu môže vzniknúť niečo ako Clayface. Film nepotrebuje cameo, meno budúceho hrdinu ani blikajúce upozornenie, že o tri roky máme čakať crossover. Matt Hagen dostane vlastný príbeh a svet okolo neho sa mu prispôsobí.

TMDB

Aj preto ma bavil viac než Pattinsonov Batman. Reevesov film je uhladenejší, technicky presnejší a ako detektívny noir funguje výborne. Clayface je však odvážnejší v tom, čo si dovolí. Je nečistejší, divokejší a oveľa menej predvídateľný.

Film sa mení ako jeho hlavná postava, no nestratí tvár

Clayface nie je iba body horor. V jednej chvíli sleduješ tragédiu človeka, ktorý prišiel o všetko, o pár minút neskôr detektívku a potom už film bez varovania skočí do brutálneho monster hororu.

Film sa nezasekne na jednej nálade príliš dlho a vždy, keď hrozí, že sa začne utápať v psychológii alebo vysvetľovaní, príde scéna, ktorá ho znova nakopne.

TMDB

Dobre funguje aj čierny humor. Nie je ho veľa a film sa nesnaží každú brutálnu situáciu okamžite zľahčiť vtipom. Keď už príde, väčšinou vychádza z absurdity toho, čo sa práve deje, a nie z potreby pripomenúť divákovi, že stále sleduje komiks.

Vizuálne pritom film nepôsobí sterilne. Gotham má špinu, interiéry textúru a aj veľké efektné momenty sa stále snažia pôsobiť fyzicky. To je pri príbehu o postave, ktorá doslova stráca pevnú podobu, zásadné.

Nie všetko sa dá vytvarovať dokonale

Clayface trafí veľa vecí presne, ale nie všetky pravidlá svojho monštra má úplne pod kontrolou. Čím viac Matt objavuje možnosti nového tela, tým viac sa film začína hrať s hranicami podľa potreby konkrétnej scény. Raz pôsobí premena ako niečo, čo spúšťa stres a strata kontroly, inokedy dokáže s telom pracovať až podozrivo presne.

Oveľa väčšia škoda je však inde. Hagen je herec, ktorý sa živí tým, že pred kamerou mení identitu, a následne dostane telo schopné meniť ju doslova. Lepšiu metaforu si film mohol vypýtať len ťažko. Clayface ju využíva, ale nie naplno. Téma slávy, krásy a Hollywoodu, ktorý človeka miluje iba dovtedy, kým dobre vyzerá, mohla ísť ešte hlbšie.

Záver filmu je hlučný, emocionálny a presne taký uletený, aký si tento film po predchádzajúcich dvoch hodinách zaslúžil. Nie všetky kroky k nemu sú dokonale čisté, ale keď sa Clayface konečne ukáže v celej svojej monštruóznej kráse, bolo mi už úprimne jedno, či sa scenár cestou trochu zašpinil. Pri tomto filme je totiž oveľa ľahšie odpustiť chybu než nudu. A Clayface nudný nie je ani chvíľu.

TMDB

Verdikt

DC novinka ma dostala hlavne preto, že som od nej nič nečakal. Do kina som išiel bez veľkých očakávaní. Odchádzal som s pocitom, že Gotham znovu pripomenul jednu starú pravdu. Jeho zloduchovia málokedy sklamú. Clayface je od čias Jokera tým najlepším, čo sme odvtedy dostali. Ako celok ide určite o jeden z najkvalitnejších DC filmov posledných rokov.

Ďalší pôvod záporáka mohol veľmi ľahko skončiť pri dvoch hodinách ospravedlňovania človeka, ktorému máme po novom fandiť. Namiesto toho som dostal tragédiu ega, pomsty a rozpadajúcej sa identity zabalenú do hororu, ktorý sa krvi ani nechutnosti rozhodne nebojí.

Postava Clayfacea mi pripomenula, prečo sú najlepší záporáci tí, pri ktorých na chvíľu zabudneš, že by si im vlastne nemal fandiť. Presne to sa udialo a môžem potvrdiť, že Gotham dostal ďalšie kvalitné monštrum a v budúcnosti by sme o ňom mohli ešte veľa počuť.

Čítajte viac z kategórie: Filmy & seriály