Európa chcela postaviť vlastnú stíhačku budúcnosti. Nie ako ďalší symbol na letecký veľtrh, ale ako dôkaz, že kontinent dokáže vyvinúť najcitlivejšie obranné technológie bez toho, aby sa úplne spoliehal na USA. Projekt FCAS mal byť práve týmto dôkazom. Namiesto toho sa z neho stáva varovanie, že európska technologická suverenita naráža na starý problém: každý chce spoločný výsledok, no nikto nechce pustiť kontrolu nad kľúčovou technológiou.

Ako sme písali pri rozpade spoločnej európskej stíhačky FCAS, Francúzsko a Nemecko odpísali projekt, ktorý mal od roku 2040 nahradiť dnešné bojové lietadlá Rafale a Eurofighter. Spor medzi Dassault Aviation a Airbusom nebol len hádkou o peniaze. Išlo o kontrolu nad budúcim lietadlom, rozdelenie kompetencií a rozdielne vojenské požiadavky oboch krajín.

Podľa Army Recognition vzniká v Nemecku priemyselná aliancia Team Gen 6, ktorú vedie Airbus Defence and Space a má spájať nemecké firmy okolo vývoja bojového lietadla 6. generácie. Téma prichádza práve po problémoch programu FCAS, teda projektu, ktorý mal Francúzsko, Nemecko a Španielsko priviesť k novej generácii bojového letectva po roku 2040.

FCAS narazil na najťažšiu časť spolupráce

Program FCAS nebol iba návrh jednej stíhačky. Mal ísť o celý bojový ekosystém: pilotované lietadlo novej generácie, bezpilotné sprievodné platformy, senzory, dátové prepojenie a bojový cloud. Práve preto bol projekt politicky taký dôležitý. Ak by vyšiel, Európa by získala vlastný vzdušný systém ďalšej generácie a nemusela by sa pri každom strategickom rozhodnutí pozerať na americké riešenia.

Lenže spolupráca sa zasekla na priemyselných a politických otázkach. Reuters informoval, že Francúzsko a Nemecko sa rozhodli ukončiť spoločný vývoj novej generácie stíhačky po dlhých sporoch medzi Dassaultom a Airbusom. Jadrom konfliktu bolo vedenie projektu, delenie práce, prístup k technológiám a ochrana duševného vlastníctva.

dassault-aviation/Canva

Francúzsky Dassault má za sebou úspešný Rafale a prirodzene nechcel prísť o kontrolu nad jadrom budúcej stíhačky. Airbus, ktorý zastupoval najmä nemecké a španielske záujmy, žiadal vyváženejšie rozdelenie. Na papieri ide o firemný spor. V skutočnosti je to presne ten typ problému, ktorý rozhoduje o tom, či európska obranná spolupráca zostane veľkým sloganom, alebo sa pretaví do funkčného lietadla.

Ako sme písali pri porovnaní F-35 a Su-57, moderný vzdušný boj už nestojí iba na tom, ako rýchlo stíhačka letí alebo koľko zbraní unesie. Rozhoduje celý systém: senzory, softvér, dátové spojenie, výzbroj, údržba a schopnosť fungovať v rušenom prostredí. Presne o tieto vrstvy sa dnes Európa bije.

Nemecko nechce zostať bez cesty k 6. generácii

Vznik Team Gen 6 je preto logický krok. Nemecký priemysel nechce čakať, kým sa politické spory znovu vyriešia pri rokovacom stole. Podľa Euronews má ísť o alianciu 8 firiem vedenú Airbusom, ktorá má v Berlíne predstaviť nemecky podporovaný projekt stíhačky 6. generácie. Cieľom nie je iba postaviť nové lietadlo, ale udržať v Nemecku schopnosti v oblastiach ako senzory, motory, elektronika, zbrane, dátové systémy a integrácia bezpilotných prvkov.

To je pri lietadle 6. generácie zásadné. Takáto platforma nemá byť len „lepšia stíhačka“. Má fungovať ako lietajúci uzol, ktorý spolupracuje s dronmi, vymieňa si dáta s ďalšími jednotkami, spracúva obrovské množstvo informácií a zostáva použiteľný aj v prostredí intenzívneho elektronického boja. Samotný trup je iba jedna časť problému.

Reuters pri leteckom veľtrhu ILA v Berlíne opisuje aj snahu Airbusu hľadať ďalších partnerov, vrátane švédskeho Saabu, a zároveň zachovať aspoň časť európskej spolupráce pri digitálnych systémoch. Aj keď sa stíhacia časť FCAS rozpadá, niektoré prvky, napríklad bojový cloud alebo prepojenie zbraňových systémov, môžu pokračovať v menšom alebo inom formáte.

Európa nechce závislosť, ale nevie sa dohodnúť

Rozpad stíhacej časti FCAS je problém aj preto, že prichádza v čase, keď Európa hovorí o väčšej obrannej nezávislosti. Vojna na Ukrajine, neistota okolo dlhodobej americkej podpory a rastúce napätie s Ruskom vytvorili tlak na to, aby európske štáty vyrábali viac zbraní doma. Pri munícii, PVO alebo obrnených vozidlách je to náročné. Pri stíhačke 6. generácie je to ešte ťažšie.

The Guardian pri rozpade projektu upozornil, že rozdielne požiadavky Francúzska a Nemecka neboli len priemyselné. Francúzsko potrebuje lietadlo schopné operovať z lietadlovej lode a niesť jadrové zbrane, kým Nemecko takéto požiadavky nemá. Aj to zvyšovalo tlak na dizajn, náklady a delenie kompetencií.

Team Gen 6 teda nie je len nový názov pre ďalší projekt. Je to signál, že Nemecko chce mať vlastnú kartu v hre. Môže z toho vzniknúť nemecky vedený program, nové partnerstvo so Švédskom, napojenie na GCAP alebo úplne iný model spolupráce. Zatiaľ však platí, že Európa prišla o najambicióznejší spoločný stíhací plán práve v momente, keď by jednotný postup potrebovala najviac.

Najväčšia lekcia je nepríjemná. Technologická suverenita sa nedá vyhlásiť na tlačovej konferencii. Musí sa vyrobiť v závodoch, zaplatiť z rozpočtov, udržať v dodávateľských reťazcoch a politicky ustáť vtedy, keď sa veľké štáty hádajú o kontrolu. FCAS ukázal, že Európa má špičkové firmy. Otázka je, či ich dokáže prinútiť pracovať jedným smerom.

Čítajte viac z kategórie: Novinky