Otázka, do akej miery máš svoj maximálny vek „zapísaný v génoch“, patrí k tým, na ktoré veda dlhé roky odpovedala pomerne opatrne. Tradičný konsenzus hovoril, že genetika vysvetľuje zhruba štvrtinu rozdielov v dĺžke ľudského života a zvyšok má na svedomí prostredie, životný štýl a náhoda.

Najnovšie výskumy však ukazujú, že tento obraz bol neúplný. Nie preto, že by sa gény zmenili, ale preto, že sa dramaticky zmenil svet okolo nás, píše ScienceAlert.

Výhody génov sa drasticky menia

Kľúčovým problémom starších odhadov bolo miešanie dvoch úplne odlišných typov úmrtí. V minulosti dominovali takzvané vonkajšie príčiny smrti: infekčné choroby, pracovné úrazy, vojny či zlá hygiena. V takom prostredí mal genetický potenciál na dlhý život len obmedzený priestor prejaviť sa. Ak si zomrel na zápal pľúc v tridsiatke, tvoje gény „dlhovekosti“ jednoducho nedostali šancu.

V moderných vyspelých spoločnostiach sa však situácia zásadne zmenila. Vďaka očkovaniu, antibiotikám, bezpečnejšej práci a lepšej výžive dnes väčšina ľudí neumiera na náhodné vonkajšie hrozby, ale na choroby úzko späté so samotným procesom starnutia.

Do popredia sa dostávajú neurodegeneratívne ochorenia, kardiovaskulárne zlyhávanie a chronické metabolické poruchy. A práve tu genetika zohráva podstatne väčšiu úlohu.

Keď výskumníci analyzovali rozsiahle súbory dát zo štúdií dvojčiat a cielene odfiltrovali úmrtia spôsobené nehodami či infekciami, vyšlo najavo, že genetické faktory môžu vysvetľovať až približne polovicu rozdielov v dĺžke života. Nejde však o dôkaz genetického determinizmu, ale o čisto štatistický dôsledok toho, že environmentálne rozdiely sa zmenšili.

Podobný jav už genetici dobre poznajú z výskumu ľudskej výšky. V populáciách s nedostatkom potravy má výživa obrovský vplyv a genetika ustupuje do pozadia. V bohatých krajinách, kde väčšina detí dostáva dostatok živín, sa rozdiely vo výške javia ako „takmer čisto genetické“. Neznamená to, že strava prestala byť dôležitá, len to, že väčšina ľudí už dosahuje svoj genetický strop.

Nie sú všeliekom

Pri dlhovekosti platí rovnaký princíp. Zlepšujúce sa životné podmienky umožňujú, aby sa genetické rozdiely v opravách DNA, regulácii zápalu, metabolizme lipidov či ochrane neurónov naplno prejavili.

Vieme napríklad, že určité varianty génov spojených s opravnými mechanizmami buniek, signalizáciou inzulínu alebo metabolizmom cholesterolu sa v populáciách storočných ľudí vyskytujú častejšie. Zároveň však vieme, že ani tie „najlepšie“ gény nedokážu úplne kompenzovať dlhodobé fajčenie, obezitu či neliečený vysoký tlak.

DNA
Freepik

Dôležité je pochopiť, že dedičnosť nie je vlastnosťou génu ani jednotlivca, ale štatistickým opisom celej populácie v konkrétnych podmienkach. Ak by sa prostredie znovu zhoršilo, genetický podiel na dĺžke života by opäť klesol. Z tohto pohľadu nový odhad nepopiera staršie výsledky, ale rozširuje ich o kontext modernej civilizácie.

Pre jednotlivca z toho vyplýva pomerne triezvy záver. Gény môžu výrazne ovplyvniť, ako rýchlo tvoje telo starne na bunkovej úrovni, ako účinne zvláda oxidačný stres či ako odolný je tvoj nervový systém. Zároveň však stále existuje obrovský priestor, kde rozhoduje životný štýl, kvalita zdravotnej starostlivosti a čistá biologická náhoda. Dlhovekosť nevzniká jedným ideálnym genetickým receptom, ale množstvom rôznych kombinácií génov a prostredia.

Čítajte viac z kategórie: Novinky

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP