Už pred viac než 400 rokmi vo vzdialenosti približne 20 000 svetelných rokov došlo k explózii hviezdy, ktorú dnes poznáme ako SN 1604, alebo tiež Keplerova supernova. Na tom by nebolo nič zvláštne, ak by jej pozostatky nesmerovali smerom k Zemi a nepribližovali sa závratnou rýchlosťou, informovala NASA.

V súčasnosti už vieme, že Keplerova supernova bola supernova, ktorá sa nachádzala v Mliečnej dráhe v súhvezdí Hadonos. V bode svojho najväčšieho jasu bola jasnejšia ako všetky iné hviezdy alebo planéty na oblohe (s výnimkou Venuše a Slnka). Tiež vieme, že Keplerova supernova je supernova typu Ia.

NASA

Supernovám typu Ia chýba hélium a blízko svojho svetelného vrcholu obsahujú v spektre absorpčnú čiaru kremíka. Podľa akceptovanej teórie je tento typ supernovy výsledkom procesu, pri ktorom biely trpaslík zhromažďuje hmotu z blízkeho sprievodného telesa, ktorým je zvyčajne červený obor až dosiahne Chandrasekharovu medzu.

Táto medza udáva maximálnu hmotnosť bieleho trpaslíka, pri ktorej ešte zostáva stabilný. V prípade, že dôjde k prekročeniu tejto medze, zrúti sa do neutrónovej hviezdy.

O tom, že niektoré supernovy sú jasnejšie ako iné, snáď ani nemusíme písať. Čo by ťa však mohlo zaujímať, je nový objav medzinárodného tímu astronómov z univerzít po celom svete, ktorí našli supernovu SN2016aps – je jasnejšia a väčšia než ktorákoľvek iná.

Vedci sa zamerali na štúdium pozostatkov po Keplerovej supernove

Najnovšej štúdii publikovanej v žurnále The Astrophysical Journal vedci pozorovali pozostatky po spomínanej supernove, ktoré dodnes putujú vesmírom. Tieto pozostatky alebo „vnútornosti“ Keplerovej supernovy pomenovali ako „uzly“.

Vedci na čele s Matthewom Millardom sa vo svojej vedeckej publikácii zamerali najmä na odhadovanie rýchlosti a smeru týchto uzlov. Na meranie rýchlosti použili snímky, ktoré zhotovilo röntgenové observatórium Chandra ešte v rokoch 2000, 2004, 2006, 2014 a 2016.

Na snímkach pozorovali zmeny intenzity röntgenového žiarenia pri rôznych vlnových dĺžkach a zmeny následne porovnali s hodnotami, ktoré získali v laboratórnych podmienkach, vďaka čomu dokázali určiť skutočnú rýchlosť a smer každého uzla v trojrozmernom priestore.

Prostredníctvom špeciálneho röntgenové observatória Chandra bol tiež objavený najväčší výbuch vo vesmíre od čias Veľkého tresku.

Niektoré uzly takmer vôbec nespomaľujú

Vedci podľa svojich očakávaní zistili, že niektoré uzly mierne spomaľujú vplyvom vzájomnej interakcie s iným vesmírnym materiálom. Zaskočilo ich však, že existujú aj uzly, ktoré takmer vôbec nespomaľujú, pričom najrýchlejší z nich dosahuje rýchlosť až 23 miliónov kilometrov za hodinu, čo je zároveň najvyššia zistená rýchlosť v pozostatkoch po supernove prostredníctvom röntgenového žiarenia. Priemerná rýchlosť všetkých uzlov je približne 10 miliónov kilometrov za hodinu.

Okrem rýchlosti dokázali vedci určiť aj smer uzlov. Celkovo pozorovali 15 uzlov, z čoho 8 sa pohybuje smerom od Zeme, 5 neukazuje jasný smer pohybu a 2 uzly sa nepochybne pohybujú smerom k našej planéte. Vedci tiež zistili, že štyri najrýchlejšie pohybujúce sa uzly, smerujú identickým smerom a majú podobné množstvo ťažkých prvkov. To poukazuje na to, že všetky štyri uzly pravdepodobne pochádzajú z rovnakej vrstvy vybuchnutého bieleho trpaslíka

Objasniť príčinu, prečo sa aj po viac než 400 rokoch od explózie, pohybujú zvyšky tejto supernovy tak závratnou rýchlosťou, sa vedcom dodnes nepodarilo.

Je však isté, že aj po mnohých rokoch a pozorovaniach sú supernovy stále plné prekvapení a nových informácií. Veď iba nedávno sme upozornili, že vedci iba po druhýkrát v histórii zaznamenali neobyčajný jav pri výbuchu supernovy, ktorý pomôže aj pri objasnení vzniku Zeme.