Vedecký pokrok si často spájame s rýchlymi objavmi, prelomovými štúdiami a grafmi, ktoré sa menia zo dňa na deň. Existujú však aj experimenty, ktoré sú presným opakom tohto obrazu.

Ide o skúšku trpezlivosti, vytrvalosti a pokory pred fyzikálnymi zákonmi. Jeden z nich sa zapísal do histórie ako najdlhšie prebiehajúci laboratórny experiment na svete. A hoci sa blíži k hranici sto rokov, jeho príbeh je stále ďaleko od konca.

Experiment známy ako Pitch Drop Experiment prebieha nepretržite od roku 1927 na Univerzite v Queenslande v Austrálii. Na prvý pohľad pôsobí banálne: v sklenenom lieviku sa nachádza čierna hmota a pod ním je umiestnená zberná nádoba.

Realita je však omnoho fascinujúcejšia. Ide o dôkaz, že aj látky, ktoré vyzerajú ako pevné, sa v skutočnosti môžu správať ako extrémne pomalé kvapaliny. Na kuriozitu upozornil Science Alert.

Smola, ktorá klame zrak

Za experimentom stál fyzik Thomas Parnell, ktorý sa rozhodol demonštrovať vlastnosti smoly, teda vedľajšieho produktu dechtu, kedysi používaného napríklad na utesňovanie lodí.

Smola pri izbovej teplote vyzerá ako pevná látka. Ak by si do nej udrel kladivom, roztrieštila by sa. Z fyzikálneho hľadiska je však kvapalinou, len s extrémne vysokou viskozitou. Podľa odhadov je približne stokrát miliárdkrát viskóznejšia než voda.

Parnell naplnil lievik smolou v roku 1927, no až o tri roky neskôr, v roku 1930, symbolicky odrezal jeho špičku a tým oficiálne spustil experiment. Od tohto momentu sa začalo niečo, čo možno len s veľkou dávkou nadhľadu nazvať tečením. Smola sa začala pohybovať smerom nadol, no tak pomaly, že prvá kvapka dopadla do nádoby až po ôsmich rokoch.

Kvapky, ktoré nikto nevidel padať

Od spustenia experimentu uplynulo 96 rokov a počas tohto obdobia zo smoly vytieklo len deväť kvapiek. Posledná spadla v roku 2014. Priemerný interval medzi jednotlivými kvapkami je približne osem rokov, pričom tempo sa ešte viac spomalilo po tom, ako bola v 80. rokoch v budove nainštalovaná klimatizácia. Nižšia teplota totiž znamená ešte vyššiu viskozitu.

Paradoxom je, že napriek desaťročiam dohľadu nikto nikdy nevidel kvapku priamo v momente, keď sa oddelila od lievika. Experiment bol síce postupne vybavený kamerami a dnes je dokonca vysielaný naživo, no technické problémy a nešťastné náhody spôsobili, že každý kritický okamih unikol pozornosti.

Strážcovia času a fyziky

Po smrti Thomasa Parnella prevzal v roku 1961 dohľad nad experimentom fyzik John Mainstone. Aj on zasvätil experimentu veľkú časť svojho života a bol jeho správcom neuveriteľných 52 rokov. Napriek tomu nikdy nevidel kvapku spadnúť naživo.

V roku 2000 mu osud zahral krutú hru, keď jednu z kvapiek zmeškal kvôli búrke, ktorá prerušila prenos. Zomrel len niekoľko mesiacov predtým, než v apríli 2014 dopadla ďalšia kvapka.

Dnes je tretím správcom experimentu profesor fyziky Andrew White, ktorý trpezlivo čaká na dlho očakávanú desiatu kvapku. Vedci predpokladajú, že by mohla spadnúť niekedy v druhej polovici 20. rokov tohto storočia. Presný moment však, podobne ako v minulosti, zostáva zahalený neistotou.

Čítajte viac z kategórie: Novinky