Vo vede sa občas objavia objavy, ktoré prepisujú základné predstavy o hraniciach života. Černobyľ je miestom, kde jeden z nich vznikol. Na miestach, kde by mal panovať absolútny biologický útlm, rastie tmavá huba, ktorá dokáže využívať jadrové žiarenie ako zdroj energie. Na miestach s ionizujúcim žiarením, ktoré rozkladá DNA a ničí bunky, tento organizmus dokázal nielen prežiť, ale aj prosperovať.

Katastrofa v roku 1986 viedla k vzniku tridsaťkilometrovej zóny, ktorá bola pre ľudí uzavretá. Aj napriek tomu sa výskumníci do zničeného priestoru vracali, aby skúmali dôsledky žiarenia na prírodu.

Čierna huba z Černobyľa dokáže meniť radiáciu na energiu

Práve počas jedného z týchto prieskumov objavila ukrajinská mykologička Nelli Ždanovová v roku 1997 na stenách, stropoch a dokonca aj vnútri reaktorovej budovy čiernu hubu, ktorá kolonizovala najviac kontaminované miesta. Ukázalo sa, že huby k žiareniu neutekajú, ale priťahuje ich.

Melanín, pigment, ktorý chráni aj ľudskú pokožku pred UV žiarením, tvorí podstatnú časť ich bunkových stien. Prvé predpoklady hovorili o tom, že pigment hubu iba chráni. Kľúčový zlom nastal v roku 2007, keď výskum ukázal, že melanizované huby rastú rýchlejšie, ak sú vystavené rádioaktívnemu céziu.

TASR/AP Photo/Úprava redakcie

Huby tak zrejme využívajú rádionuklidy ako zdroj energie v procese, ktorý dostal názov radiosyntéza. Vedkyňa Ekaterina Dadachovová vysvetlila, že energia ionizujúceho žiarenia je miliónkrát silnejšia než energia bieleho svetla využívaná pri fotosyntéze. Melanín teda môže zohrávať úlohu prevodníka, ktorý túto energiu premieňa na formu využiteľnú bunkou.

„Energia ionizujúceho žiarenia je približne miliónkrát vyššia než energia bieleho svetla, ktoré sa využíva pri fotosyntéze,“ povedala pre BBC jadrová vedkyňa Ekaterina Dadachovová.

NASA v nej vidí budúcnosť pre Mesiac aj Mars

Nie každý melanizovaný druh však reaguje rovnako. Niektoré výskumy nezaznamenali rozdiel v raste. Aj preto vedecká komunita posunula experiment ďalej a vzorky huby Cladosporium sphaerospermum poslali na palubu Medzinárodnej vesmírnej stanice.

Tam sa potvrdilo, že extrémne kozmické žiarenie podporuje jej rast. Vzorky rástli viac než jedenapolkrát rýchlejšie než kontrolné vzorky na Zemi. Zároveň sa ukázalo, že vrstva huby dokáže absorbovať časť žiarenia, čo z nej robí zaujímavý biologický materiál pre budúce vesmírne misie. Výskumníci pripúšťajú, že ochranný účinok nemusí pochádzať iba z melanínu, ale môžu ho dopĺňať aj ďalšie zložky, napríklad obsah vody.

Kozmické žiarenie patrí medzi najväčšie riziká pri pobyte mimo magnetického poľa Zeme. Súčasné tienenie vyžaduje ťažké materiály, ktoré výrazne zvyšujú náklady na vypustenie. Práve preto huba z Černobyľa otvára úplne novú perspektívu.

NASA vidí potenciál v mykoarchitektúre, pri ktorej by sa na Mesiaci alebo Marse pestovali živé hubové štruktúry tvoriace ochranné steny. Takéto priestory by sa dokázali regenerovať a zároveň by eliminovali potrebu prepravovať ťažké materiály zo Zeme.

Organizmus, ktorý prežil a prosperoval v ruinách reaktora, tak môže raz chrániť astronautov pred žiarením milióny kilometrov od domova. Černobyľsky nález dnes predstavuje jeden z najzaujímavejších príkladov toho, ako sa extrémne podmienky môžu stať zdrojom technických riešení pre budúcnosť vesmírneho výskumu.

Čítajte viac z kategórie: Novinky