Fyzici a vedci po celom svete sa už dlhšiu dobu snažia prísť s vysvetlením, prečo je vesmír vhodný pre vývoj života, a prečo niektoré fyzikálne zákony a konštanty majú tak špecifické hodnoty, že ak by sa len o niečo málo zmenili, život by nemohol existovať.

Žijeme v simulácií?

Inak povedané, mnoho dôkazov naznačuje, že vo vesmíre sú jednotlivé parametre a konštanty nastavené tak, aby umožnili vznik štruktúr a hmoty, ale tiež inteligentného života. Ak by sa tieto parametre zmenili čo i len o zlomok percenta, nič z tohto by sa neudialo.

Ako napísal fyzik Melvon M. Vopson vo svojom príspevku pre portál TheConversation, jedným z možných vysvetlení je to, že žijeme v nekonečne veľkom multivesmíre, takže jeden vesmír musí byť jednoducho nastavený presne pre život. Inou je to, že náš vesmír je len jedna veľká počítačová simulácia.

Posledné uvedené podporuje veda s názvom informačná fyzika, ktorá naznačuje, že časopriestor a hmota nie sú základné javy. Realita sa totiž skladá z malých kúskov informácií, z ktorých sa vynára časopriestor.

Dôkazy hovoria jasne

Myšlienku začal ešte v roku 2003 presadzovať švédsky filozof Nick Boström.

Boström však v tejto hypotéze nie je sám. Mnoho vedecko-fantastických diel i svetovo uznávaných technológov a futurológov predpovedá, že v budúcnosti budeme mať k dispozícii kvantá výpočtového výkonu.

honoverclock/freepik

Ak je to tak, prečo by budúce generácie nemohli tieto superpočítače využiť na simulovanie predchádzajúcich generácií? Teória si získala svojich fanúšikov, medzi ktorých patria aj tak významné osobnosti ako Elon Musk či Neil deGrasse Tyson.

Elon Musk sa ako hosť podcastu Joe Rogana pred pár rokmi vyjadril, že žijeme v simulácii. Ak totiž zvážime, že bude aj naďalej dochádzať k pokroku, hoc aj minimálnemu, jedného dňa, či už to bude o tisíc, alebo o milión rokov, buď budú hry na nerozoznanie od reality. Nestane sa to len v prípade, že civilizácia z nejakého dôvodu zanikne a do tohto štádia sa nikdy nedostane. Jednoznačne však k jednej z týchto dvoch situácii príde.

Existujú však aj skutočné dôkazy, ktoré naznačujú, že to, čo vnímame ako realitu, je len výsledok simulácie. Napríklad, rovnako ako existuje najmenšia nedeliteľná jednotka informácie, naše teórie naznačujú, že existuje aj najmenšia jednotka, energie, dĺžky a času.

Na podobnom princípe fungujú aj elementárne častice, ktoré tvoria všetku viditeľnú hmotu vo vesmíre a sú najmenšími jednotkami hmoty. Zjednodušene povedané, náš svet je pixelovaný.

WikiImages/Pixabay/Úprava redakcie

Taktiež fyzikálne zákony, ktoré pozorujeme, pripomínajú riadky počítačového kódu, pretože všetko je možné opísať rovnicami, číslami a geometrickými vzormi. Ďalším príkladom je aj existencia konečnej hraničnej rýchlosti, ktorou je rýchlosť svetla. V počítačovej simulácii by tento rýchlostný limit zodpovedal limitu výpočtového výkonu procesora.

Najpresvedčivejší dôkaz je však zakorenený v kvantovej mechanike, ktorá naznačuje, že príroda nie je „skutočná“, pretože častice sa nenachádzajú/neexistujú na konkrétnych miestach, až pokiaľ ich nepozorujeme. Podobne aj počítačová simulácia či virtuálna realita potrebuje svojho pozorovateľa, aby sa v nej veci skutočne odohrávali.

Experimentálny protokol

Aby sme dokázali, či žijeme v simulácii nejakej vyspelej mimozemskej civilizácie, Vopson navrhol niekoľko experimentov. Podľa neho je kriticky dôležité pre potvrdenie tejto hypotézy objaviť „informačné bity“, ktoré tvoria náš vesmíre. Ako to ale urobiť?

PXhere

Vedec predpokladá, že informácia je v skutočnosti piatou formou hmoty vo vesmíre, pričom v jednej zo svojich štúdií dokonca vypočítal aj obsah informácií na elementárnu časticu. Presnejšie zistil, že každá častica v pozorovateľnom vesmíre obsahuje 1 509 bitov a vo všetkých hmotných časticiach pozorovateľného vesmíru je uložených 6×10⁸⁰ bitov informácií.

Na základe týchto zistení spolu so svojimi kolegami navrhol experimentálny protokol, ktorý zahŕňa vymazanie informácií obsiahnutých vo vnútri elementárnych častíc. To by malo byť dosiahnuté približne tak, že danú časticu a jej antičasticu nechajú anihilovať, čo povedie k záblesku energie.

Vedci preto stanovili očakávaný rozsah frekvencií výsledných emitovaných fotónov. Ak by zodpovedali tomuto teoretickému rozsahu stanovenému na základe informačnej fyziky, znamenalo by to, že žijeme v simulácii. Podľa Vopsona je navyše tento experiment s našimi technológiami pomerne ľahko uskutočniteľný. Dokonca mu verí tak, že spustil crowdfundingovú stránku.

Autor taktiež tvrdí, že čím vážnejšie berieme túto hypotézu, tým vyššia je pravdepodobnosť, že ju jedného dňa potvrdíme, alebo vyvrátime.