Zatiaľ čo sa svet sústreďuje na stúpajúce teploty, topiace sa ľadovce možno potichu pripravujú pôdu pre ďalší nečakaný jav. Ide o častejšie a explozívnejšie sopečné erupcie. Výskum, ktorý bude prezentovaný v utorok 8. júla na konferencii Goldschmidt v Prahe, poukazuje na to, že zmena klímy môže zásadne ovplyvniť stovky sopiek, ktoré momentálne odpočívajú pod hrubou vrstvou ľadu. Na tému upozornil portál Phys.

Roztopili sme si ochranu

Vedci z University of Wisconsin–Madison v spolupráci s Lehigh University, University of California Los Angeles a Dickinson College sa zamerali na šesť sopiek v južných Andách v Čile, vrátane dnes už neaktívneho stratovulkánu Mocho-Choshuenco. Pomocou analýzy kryštálov a datovania pomocou argónu sledovali, ako pohyby Patagónskeho ľadového štítu (jeho postupy aj ústupy) ovplyvňovali minulé vulkanické aktivity.

Kľúčové zistenie spočíva v tom, že počas poslednej doby ľadovej, približne pred 26 000 až 18 000 rokmi, pôsobil hrubý ľadový kryt ako tlaková záťaž, ktorá obmedzovala silu a objem erupcií. Pod zemou sa však medzičasom hromadila zásoba kremíka bohatého magmatu v hĺbke 10–15 kilometrov. Keď sa ľad na konci doby ľadovej začal rýchlo topiť, odľahčenie zemského povrchu viedlo k náhlemu uvoľneniu tlaku, expanzii plynov v magme a následne k silným explozívnym erupciám.

„Ľadovce majú tendenciu potláčať objem erupcií zo sopiek, ktoré sa nachádzajú pod nimi. No keď sa v dôsledku klimatických zmien začnú tieto ľadovce sťahovať, naše zistenia naznačujú, že sopky následne vybuchujú častejšie a silnejšie,“ vysvetľuje Pablo Moreno-Yaeger z University of Wisconsin–Madison.

ESA

Spúšťač

Kľúčovým predpokladom pre tento jav je najprv existencia veľmi hrubej vrstvy ľadu nad magmatickým rezervoárom. Spúšťačom je moment, keď sa ľadovec začne topiť a tým uvoľní tlak. „Tento proces momentálne pozorujeme na miestach ako Antarktída,“ dodáva Moreno-Yaeger. Ich výskum zároveň ukazuje, že podobné procesy sa nemusia obmedzovať iba na Island, kde bol tento fenomén pozorovaný už od 70. rokov, ale môžu nastať aj v kontinentálnych oblastiach ako sú časti Severnej Ameriky, Nového Zélandu či Ruska.

Aj keď v geologickom meradle sú sopečné reakcie na topenie ľadovcov takmer okamžité, samotné zmeny v magmatickom systéme prebiehajú postupne, a to v priebehu storočí. To dáva priestor na sledovanie a včasné varovanie, ktoré by mohlo pomôcť zmierniť dopady budúcich erupcií.

Unsplash

Pretrvávajúci kolobeh

Zaujímavým aspektom je aj klimatický dopad týchto erupcií. V krátkodobom horizonte môžu aerosóly uvoľňované pri erupciách dočasne ochladiť planétu, ako tomu bolo po erupcii filipínskej sopky Pinatubo v roku 1991, ktorá znížila globálne teploty asi o 0,5 °C. Avšak dlhodobé a opakované erupcie môžu mať opačný efekt.

„Postupne sa môžu hromadiť skleníkové plyny, čo môže prispieť k dlhodobému globálnemu otepľovaniu. Tým sa vytvára pozitívna spätná väzba – topenie ľadovcov spustí erupcie a tie následne môžu urýchliť ďalšie topenie,“ upozorňuje Moreno-Yaeger.

Klimatické zmeny tak môžu ovplyvniť planétu nielen prostredníctvom stúpajúcich oceánov či extrémneho počasia, ale aj tým, čo sa deje hlboko pod zemou. A to, čo dnes mizne z povrchu v podobe ľadu, môže zajtra vybuchnúť ako sopka.