Marvel Cinematic Universe má za sebou turbulentné obdobie. Po monumentálnom vyvrcholení ságy Infinity v podobe Avengers: Endgame z roku 2019 sa štúdio márne snažilo nadviazať na úspechy minulosti. Namiesto súdržného rozprávania a plynulého budovania vesmíru prišli rozpačité pokusy ako Eternals, Ant-Man a Wasp: Quantumania, The Marvels či nevýrazné seriály, ktoré síce pridávali kúsky do skladačky, no postrádali ťah na bránu.

Diváci začali byť právom unavení a Marvel sa zdanlivo ocitol v slepej uličke. Dôvod? Chýbala mu tematická konzistencia či emocionálne ukotvenie. Do tohto neľahkého stavu ale prichádza Thunderbolts – dlho očakávaná komiksová novinka, ktorá našťastie nepôsobí ako pokus o „záchranu“ MCU pomocou ďalšieho multiverza či apokalyptického záporáka. Naopak, pôsobí ako spätný krok k tomu, čo Marvel robil kedysi najlepšie. Rozpráva príbeh o ľuďoch, v ktorom na výbuchoch až tak nezáleží, ale aj tak sa ich dočkáš.

Thunderbolts sú síce stále súčasťou MCU, ale vytvárajú si vlastnú identitu. A čo je najdôležitejšie, fungujú. Z minulosti je totiž známe, že Marvel sa začal meniť na stroj produkujúci vizuálne bohaté, no naratívne prázdne filmy. Kritika bola čoraz hlasnejšia a diskusia o „kolapse Marvelu“ začala byť neprehliadnuteľná. Práve preto Thunderbolts pôsobí ako prekvapivý, ale o to vítanejší záblesk nádeje. Nie je to žiadny veľkolepý crossover a predsa je to jeden z najľudskejších projektov, aký Marvel za posledné roky predstavil a v nasledujúcich riadkoch ti prezradím, prečo o ňom ešte budeš veľa počuť.

Marvelu svitá na lepšie časy, či?

MCU existuje už 17 rokov, no len máloktorý film z tejto dielne sa pustil do psychického zdravia s takou hĺbkou a úprimnosťou ako Thunderbolts. Samozrejme, Iron Man 3 ukázal Tonyho Starka bojujúceho s posttraumatickým stresom po udalostiach z Avengerov, Endgame predstavil Thora zlomeného depresiou alebo Moon Knight spracoval tému disociatívnej poruchy identity. Ale okrem posledného menovaného zostávali tieto psychické problémy skôr v pozadí. Thunderbolts sa však púšťa do témy psychického zdravia naplno a urobí to s prekvapivou citlivosťou, humorom a srdcom na správnom mieste.

Téma traumy a viny je prítomná od začiatku do konca. Každý člen tímu niečo stratil, niečím si prešiel, a teraz hľadá nový zmysel. V tomto ohľade má Thunderbolts až nečakanú emocionálnu hĺbku. Nie je to film o záchrane sveta – je to o záchrane samých seba.

V strede diania sa ocitá tím outsiderov a zlyhaných antihrdinov, ktorých spája jediná vec – systém ich považuje za vážny problém. Hlavnou postavou je Yelena Belova v podaní Florence Pugh, ktorú sme spoznali už v Black Widow či seriáli Hawkeye. Yelena je ruská nájomná vrahyňa a adoptívna sestra zosnulej Natashy Romanoff, ktorá už od prvej minúty pôsobí emocionálne vyčerpane z neustáleho násilia a chaosu.

TMDB

K Yelene sa pridáva Red Guardian, jej „otec“ a zúfalý alkoholik, ktorý stále žije v minulosti a túži po uznaní. Nechýba ani Bucky Barnes alias Zimný vojak, ktorý sa z nepochopiteľných dôvodov stal kongresmanom a do filmu sa vracia ako bojovník bez jasného cieľa. John Walker, neslávne známy ako neúspešný náhradník Kapitán Amerika, je ďalším členom tímu, spolu s Ghostom, ktorý dokáže prechádzať hmotou, a Taskmasterom (Olga Kurylenko), ktorý vo filme brutálne šokoval.

Dej sa sústreďuje na ich spoločnú misiu, ktorej cieľom je eliminovať entitu menom The Void – záhadnú, deštruktívnu silu, ktorá sa v symbolickom prenose stáva stelesnením prázdnoty, ktorú cíti Yelena. Áno, film sa pohybuje na tenkej hranici medzi doslovnosťou a metaforou, no scenáristom Ericovi Pearsonovi a Joanne Calo sa podarilo zachovať balans a zachytiť existenciálne motívy bez zbytočného moralizovania.

David Harbour exceluje, ako aj všetci ostatní

Florence Pugh je absolútnym ťažiskom celého filmu. Jej Yelena nie je len postavou, ale „plnokrvným“ človekom – zranená, ironická, vyčerpaná, no stále schopná konať a prekvapiť. Strieda svoje ostré repliky s tichými, introspektívnymi momentmi, pričom jej ruský prízvuk, fyzické nasadenie a komediálne načasovanie vytvárajú komplexnú osobnosť, ktorá pôsobí uveriteľne a emotívne.

David Harbour si môže na konto pripísať ďalšiu perfektné zvládnutú úlohu. Miestami som sa obával, že veľa humoru spraví z jeho postavy klauna, ale to sa vo mne vytratilo hneď po prvej scéne. Red Guardian balansuje na hrane medzi karikatúrou a tragikomickou figúrou, no nikdy neupadne do čistého humoru a v napätých situáciách vie byť aj vážny.

Príjemne prekvapil aj Wyatt Russell v úlohe Walkera, ktorého som v seriáli Falcon a Zimný vojak moc nemusel, ale teraz určite mením názor. Po posmešnom prijatí fanúšikov sa „Kapitán Amerika z Wishu“ stal drsným chlapíkom, ktorý vie byť vtipný a dáva zmysel.

Sebastian Stan ako Bucky Barnes má už od úvodu zaujímavý oblúk, ale vo filme nie je hlavnou postavou, no aj tak sú vždy všetky oči na ňom. Jeho linka sa však v polovici filmu akosi stratí. Pôsobí potom už len ako zástupná figúrka pre fanúšikov MCU, no chýba jej emočná hĺbka z minulých dielov. Stále však ide o ostrieľané MCU meno a spraviť z neho lídra Thunderbolts nebolo určite výkrikom do tmy.

Hoci ide o tímovku, dej sa točí predovšetkým okolo Yeleny a záhadného Boba, ktorého stvárňuje Pullman. Ten je rovnako dojemný, ako zaujímavý a jeho minulosť sa pomaly odhaľuje spolu s tým, ako sa vyvíja jeho dynamika s Yelenou. Pugh dokazuje, prečo patrí medzi najsilnejšie nové postavy MCU od čias Endgame – jej prepojenie s postavou Yeleny je prirodzené, citlivé a plné nuáns, pričom miestami dosahuje úroveň hereckého porozumenia, akú ukázali Sebastian Stan pri Bucky Barnesovi alebo Tom Hiddleston v úlohe Lokiho.

TMDB

Akcia je síce komorná, ale stále dostatočne výživná

Thunderbolts zaujmú najmä tým, že sa neboja byť malým filmom. Akčné scény sú komornejšie, fyzickejšie a prehľadnejšie než v iných MCU filmoch. Namiesto digitálneho chaosu ponúkajú choreografie, ktoré pripomínajú realistické súboje – úvodná bitka medzi Yelenou a ostatnými členmi tímu je chaoticky vtipná a dynamická zároveň.

Každá akčná sekvencia má ale zmysel a pôsobí ako prirodzené pokračovanie deja, čo je v porovnaní s niektorými predchádzajúcimi Marvel titulmi osviežujúce. Výsledkom je, že divák nielen cíti napätie, ale aj rozumie, prečo sa postavy správajú tak, ako sa správajú. Inými slovami, tvorcovia na plátno priniesli aj kúsok psychológie postáv a tie sa divákom dokážu za 127 minút ukázať v každom svetle.

Kamera Andrewa Droz Palerma, ktorý už na podobnom psychologickom formáte pracoval pri seriáli Moon Knight, aj tu zachytáva každý úder, každý pád a každý pohyb s precíznosťou. Žiadne chaotické strihy, len poctivá filmárčina, ktorá dovoľuje vnímať fyzickosť súbojov. Tento prístup robí film omnoho intenzívnejším než bežná marvelovská akcia. Zvoliť utlmený vizuál, ktorý odráža psychologický charakter príbehu, bol trafený klinec po hlavičke.

Hudobný doprovod z dielne skupiny Son Lux nehrá na klasické marvelovské motívy. Ich soundtrack je vrstvený, experimentálny a často prechádza medzi ambientom a rytmickými sekvenciami. Hudba nie je len doplnkom, ale aktívnym rozprávačom – podčiarkuje vnútorné prežívanie postáv, najmä v scénach, kde slová nestačia.

Z hľadiska atmosféry sa nová marvelovka pohybuje medzi špionážnou drámou, čiernou komédiou a akčným thrillerom. Humor nie je násilne vkladaný, ale vychádza zo situácií a charakterov. Pugh, Harbour aj Pullman vytvárajú komické momenty bez toho, aby podkopali vážnosť deja. Výsledkom je dielo, ktoré pôsobí autenticky – aj keď sa odohráva vo svete, kde existuje „prázdnota ako entita“.

TMDB

Jedným z najväčších prekvapení Thunderbolts je určite schopnosť striedať humor s vážnymi témami bez toho, aby to pôsobilo silene. Postavy sú neustále na hrane – buď sa rozpadnú, alebo si robia srandu zo svojich problémov. Ani tu ale nechýbajú viaceré duté dialógy, ktoré sa po ťuknutí do čela rozpadnú a už si na ne nikdy nespomenieš.

Aj keď niektoré momenty pôsobia symbolicky, režisér Jake Schreier ich nikdy nepodáva s pátosom. Skôr naopak, Thunderbolts pôsobí ako špinavý, zmätený, ale úprimný príbeh o ľuďoch, ktorí by za iných okolností nikdy neboli v jednom tíme. Treba však priznať, že miestami je aj trochu „neuhladený“ a „nedokonalý“, no práve to mu dodáva autenticitu. Tým, že sa nesnaží byť príliš vypulírovaný, pôsobí skôr ako úprimné filmové dielo než ďalší produkt zo sériovej výroby.

Verdikt

Thunderbolts je nečakané víťazstvo. Nie preto, že by prepisoval pravidlá žánru, ale preto, že ich konečne prestal kopírovať. V časoch, keď MCU pôsobí zacyklene, prichádza film, ktorý sa nesnaží byť epický – a práve preto je silný a v závere aj tak epicky pôsobí.

Postavy sú zmätené, bitky nie sú o osude sveta, ale o osude jednotlivca, a záporák nie je typický zloduch, ale fyzická reprezentácia psychologického stavu. Ak toto všetko spojíš dokopy, dostali sme naozaj podarenú komiksovku, na ktorú sme čakali roky.

Thunderbolts našťastie nie sú ďalšími Avengers – a ani nimi nechcú byť. Sú vlastnou, neforemnou, zranenou a preto krásnou odpoveďou na to, čo môže byť superhrdinský film, ktorý nikto nechcel, ale všetci ho teraz zbožňujú. Marvel sa po rokoch experimentov, výkyvov konečne trafil do čierneho a táto partia magorov je dôkazom, že štúdio si stále dokáže nájsť cestu k úspechu, keď prestane hľadať kalkul. Ak si už aj ty prestal veriť, že Marvel ešte môže priniesť niečo, čo ťa nielen zabaví, ale aj „chytí za srdce“, Thunderbolts sú tu, aby ti dokázali opak.

Čítajte viac z kategórie: Filmy & seriály