Takéto využitie robotiky v armáde si ešte nevidel. Neútočí, ale aj tak chráni miliardové stroje

Spojené štáty ročne evidujú škody za viac ako 100 miliónov dolárov spôsobené kolíziami lietadiel so zverou – predovšetkým vtáctvom. Riziko nie je len teoretické. Známe sú prípady, keď vtáky spôsobia poškodenie motora, kabíny alebo krídel. Preto sa armáda dlhodobo snaží udržať divoké zvieratá mimo letiskových priestorov. Bežne používané riešenia, ako sú svetlice, zvukové kanóny, drony, cvičené dravce alebo psy, však rýchlo strácajú účinnosť, keď si na ne zver zvykne. O téme informoval portál New Atlas.

Najnovší projekt má pomerne jednoduchý cieľ – pôsobiť ako prirodzený predátor. Výsledkom je robotický kojot, ktorý nevyužíva umelú inteligenciu, ale rýchlosť, vizuálny efekt a výdrž.

Traxxas X-Maxx ako základ pohybu

Systém vyvíjaný v rámci US Army Engineer Research and Development Center (ERDC) nesie oficiálne označenie Coyote Rovers. Pôvodne sa testovali platformy Boston Dynamics Spot, no ukázali sa ako príliš pomalé a málo zastrašujúce. Preto vývojári prešli k RC modelom Traxxas X-Maxx, ktoré dosahujú rýchlosť až 32 km/h a sú schopné pohybu po rôznych typoch povrchu.

Na šasi RC vozidla je umiestnená realistická plastová maketa kojota. Výsledkom je silueta, ktorú vtáctvo a menšie cicavce vnímajú ako reálnu hrozbu. Testovanie prebieha na Naval Air Station Pensacola a Whiting Field (Florida) a na základni Fort Campbell v Tennessee.

Jednoduchý a lacný systém

Každý Coyote Rover stojí približne 3000 dolárov, čo je zanedbateľné v porovnaní s cenou údržby poškodeného lietadla alebo výmeny turbín po náraze vtáctva. Platforma je manuálne ovládaná, no v budúcnosti sa plánuje vybaviť systémmi pre autonómny pohyb po naprogramovanej trase, adaptáciu na terén či identifikáciu druhov zveri.

Dôležité je aj to, že roboty majú byť zjavne umelé – teda realistické pre zver, ale okamžite rozpoznateľné pre ľudí. Tým sa eliminuje riziko zbytočného vyľakania personálu alebo návštevníkov letiska.

Praktické riešenie bez AI

Coyote Rovers momentálne nefungujú autonómne – na pohyb a reakcie potrebujú operátora, rovnako ako klasické drony. Na rozdiel od nich však nemajú žiadne zbrane ani senzory na sledovanie cieľov. Ich úlohou nie je útok, ale vytváranie vizuálnej a zvukovej hrozby pre zver. Vývoj však smeruje ďalej. S nasadením GPS modulov, senzorov a základných AI algoritmov by mohli v budúcnosti fungovať plne autonómne, pohybovať sa po vopred definovaných trasách, identifikovať druhy zvierat a reagovať primerane. Už dnes sú v podstate pozemné drony, ktoré nateraz potrebujú ľudského operátora – no táto závislosť môže byť čoskoro len prechodnou fázou.

Čítajte viac z kategórie: Novinky