V tomto texte boli použité materiály SITA.

Moderné autá dnes pôsobia ako pojazdné technologické laboratóriá. Kamery, radary, ultrazvukové senzory a výkonné riadiace jednotky sledujú okolie vozidla v reálnom čase a vodičovi neustále pomáhajú. Napriek tomu odborníci na bezpečnú jazdu upozorňujú, že technologický pokrok automaticky neznamená vyššiu bezpečnosť na cestách. Práve naopak, nesprávne pochopenie asistenčných systémov môže viesť k falošnému pocitu istoty a k nebezpečným situáciám.

Moderné vozidlá sú vybavené asistentom udržiavania v jazdnom pruhu, adaptívnym tempomatom, autonómnym núdzovým brzdením či monitorovaním mŕtveho uhla. Tieto technológie však fungujú len v určitých podmienkach a majú svoje fyzikálne aj softvérové limity. Inštruktori bezpečnej jazdy upozorňujú, že vodiči ich často vnímajú ako náhradu vlastnej pozornosti, čo je zásadný omyl.

Asistenčné systémy nie sú autopilot

„Tieto systémy sú pomocníci, nie náhrada vodiča,“ upozorňuje inštruktorka bezpečnej jazdy Lucia Solomon zo SuperDrive. Podľa nej nastáva problém v momente, keď vodič prestane aktívne šoférovať a očakáva, že auto všetko vyrieši zaňho. „Problém nastáva vtedy, keď vodič vypne mozog a spolieha sa, že auto všetko vyrieši zaňho. Prílišné spoliehanie na systémy môže viesť k zlyhaniu reakcií a nehodám,“ vysvetľuje Solomon.

Z technologického hľadiska ide o pochopiteľný jav. Asistenčné systémy pracujú na základe algoritmov, ktoré vyhodnocujú dáta zo senzorov. Kamera môže mať problém v protisvetle, radar zas v hustej premávke alebo v zlom počasí. Ak systém stratí referenciu, zodpovednosť sa okamžite vracia na vodiča. Ten však býva menej pripravený reagovať, pretože si odvykol udržiavať odstup, sledovať dianie pred sebou a predvídať.

Rýchlosť, fyzika a ilúzia kontroly

Medzi rozšírené mýty patrí presvedčenie, že vyššia rýchlosť nie je problém, pokiaľ má vodič vozidlo „pod kontrolou“. Realita je však neúprosná a potvrdzujú ju aj štatistiky. Rýchlosť patrí medzi najčastejšie príčiny fatálnych dopravných nehôd. „Stačí zvýšiť rýchlosť v zákrute o tri či štyri kilometre za hodinu a auto už nemusí udržať stopu,“ upozorňuje Solomon.

Ani najmodernejšie stabilizačné systémy nedokážu obísť zákony fyziky. Elektronika síce dokáže jemne pribrzďovať jednotlivé kolesá a upravovať výkon motora, no ak vodič prekročí limity adhézie, softvér už situáciu nezachráni. Práve tu sa ukazuje rozdiel medzi marketingovým obrazom technológií a ich reálnymi schopnosťami.

Krízové brzdenie a reakčný čas v ére algoritmov

Za výrazne podceňovanú považujú inštruktori aj techniku krízového brzdenia. Podľa ich skúseností až 80 percent vodičov v stresovej situácii brzdí nedostatočne. „Krízové brzdenie znamená okamžite a plnou silou stlačiť brzdový pedál. Auto s ABS sa postará o zvyšok. Moja úloha je dupnúť čo najrýchlejšie,“ vysvetľuje inštruktor Martin Vyskoč.

Aj keď moderné autá disponujú automatickým núdzovým brzdením, systém nemusí vždy zasiahnuť včas alebo vôbec. Rozhoduje reakčný čas vodiča, ktorý je stále kľúčový. „Pol sekundy váhania pri rýchlosti 100 km/h môže znamenať rozdiel medzi vyhnutím sa prekážke a nárazom,“ dodáva Vyskoč.