Európsky štát sa vzoprel USA. Chce vlastné stíhačky budúcnosti za 9 miliárd eur, ktoré spasia NATO

Taliansky parlament bude v najbližších týždňoch rozhodovať o tom, či krajina vyčlení výrazné finančné prostriedky na zapojenie sa do medzinárodného programu Global Combat Air Programme (GCAP). Ide o projekt, ktorý má viesť k vývoju novej generácie bojových lietadiel a komplexného systému vzdušného boja, ktorý by mal vstúpiť do služby okolo roku 2035.

Taliansko sa na programe podieľa spolu s Veľkou Britániou a Japonskom a cieľom je zaradiť sa medzi úzku skupinu krajín, ktoré dokážu navrhovať a riadiť vývoj moderných bojových lietadiel bez závislosti od Spojených štátov, informuje portál EuroNews.

Pre Rím ide o nákladné rozhodnutie, no zároveň o pokus získať väčšiu technologickú suverenitu. V minulých veľkých leteckých programoch, ako boli Eurofighter alebo americký F-35, zohrávalo Taliansko skôr podpornú úlohu a kľúčové technológie zostávali pod kontrolou silnejších partnerov.

Program GCAP má podľa talianskych predstaviteľov predstavovať zmenu tohto modelu a ponúknuť rovnaký prístup k technológiám pre všetkých troch partnerov.

Taliansko ide do miliardového rizika

GCAP vznikol spojením dvoch pôvodných projektov, britského programu Tempest a japonského projektu FX. Spoločným cieľom je vývoj šiestej generácie bojového lietadla spolu s bezpilotnými sprievodnými systémami, prepojenými komunikačnými sieťami a digitálnou architektúrou, ktorá umožní priebežné modernizácie. Nový systém má postupne nahradiť lietadlá Eurofighter Typhoon a japonské Mitsubishi F-2.

Podľa talianskeho viacročného obranného plánu sa počíta s investíciou približne 9 miliárd eur do roku 2035, pričom ide len o náklady na vývoj. Výdavky na sériovú výrobu a prevádzku lietadiel v nasledujúcich desaťročiach zatiaľ nie sú zahrnuté. Len v roku 2025 má Taliansko na program vyčleniť viac ako 600 miliónov eur, čo z GCAP robí jeden z najdrahších vojenských projektov krajiny, porovnateľný s modernizáciou Eurofighterov a nákupom stíhačiek F-35. Ministerstvo obrany zároveň pripúšťa, že konečné náklady sa môžu v priebehu rokov ešte upravovať.

Nový systém má v budúcnosti fungovať popri existujúcich flotilách. Taliansko v súčasnosti prevádzkuje 118 lietadiel Eurofighter a plánuje mať približne 115 stíhačiek F-35. Okolo roku 2040 by tak malo disponovať viac než 180 modernými bojovými lietadlami, pričom GCAP má postupne preberať úlohy starších typov. Súčasťou programu má byť aj rozvoj bezpilotných bojových lietadiel, ktoré budú spolupracovať s pilotovanou platformou.

Na rozdiel od programu F-35, ktorý v Taliansku vyvolával výrazné politické spory, má GCAP zatiaľ širšiu podporu naprieč politickým spektrom. V prípade amerického projektu zostali rozhodujúce technologické prvky pod kontrolou USA a partnerské krajiny mali obmedzený prístup k softvéru, údržbe aj modernizáciám.

Tieto takzvané „čierne skrinky“ podľa odborníkov obmedzovali technologickú a operačnú nezávislosť partnerov. GCAP má byť postavený na inom princípe, keďže v ňom nefiguruje Washington a Taliansko má rovnaký 33,3-percentný podiel ako Spojené kráľovstvo a Japonsko, čo by malo zabezpečiť aj vyšší priemyselný prínos pre domácu ekonomiku.

F-35/Lockheed Martin

Bez USA, ale s Britmi a Japoncami

Vo svete však prebiehajú aj iné paralelné projekty. Spojené štáty vyvíjajú vlastné programy novej generácie lietadiel, zatiaľ čo Francúzsko, Nemecko a Španielsko pracujú na projekte Future Combat Air System (FCAS), ktorý kombinuje pilotované lietadlo, ozbrojené drony a tzv. bojový cloud. Tento projekt však zápasí s politickými aj priemyselnými nezhodami a jeho vstup do služby sa očakáva až okolo roku 2040, teda približne o päť rokov neskôr než v prípade GCAP.

Talianski analytici zároveň upozorňujú, že GCAP je pre krajinu nielen príležitosťou, ale aj významným rizikom. Program je mimoriadne technologicky náročný a vyžaduje úzku spoluprácu veľkých zbrojárskych koncernov, menších firiem a výskumných inštitúcií. Problémom môže byť aj práca s utajovanými informáciami, keďže mnohé malé a stredné podniky nemajú skúsenosti s najvyššími stupňami bezpečnostných režimov, čo by ich mohlo z programu fakticky vylúčiť.

Dôležitým faktorom je aj dostupnosť kvalifikovaných pracovníkov. Program si vyžiada veľké množstvo špecialistov v oblasti letectva, elektroniky, softvéru a umelej inteligencie. Bez stabilnej základne inžinierov a technikov by sa cieľ technologickej nezávislosti mohol ukázať ako nereálny.

Otáznikom zostáva aj dlhodobé financovanie. Projekt má prísny časový harmonogram a potrebuje stabilné rozpočtové krytie počas mnohých rokov. Ak by došlo k výpadkom financovania, politickým zmenám alebo sporom o exportné pravidlá medzi partnermi, celý program by sa mohol spomaliť alebo výrazne predražiť. Práve jasné pravidlá pre vývoz technológií a komponentov budú podľa odborníkov kľúčové pre udržanie dôvery medzi partnermi.

Rozhodnutie talianskeho parlamentu tak nebude len o jednej vojenskej investícii, ale aj o tom, či sa krajina chce dlhodobo zaradiť medzi technologických lídrov v oblasti vojenského letectva, alebo zostane odkázaná na riešenia vyvíjané inde. GCAP je v tomto smere testom schopnosti Talianska niesť nielen finančné, ale aj technologické a politické riziká spojené s vývojom jednej z najzložitejších zbrojných platforiem súčasnosti.

Čítajte viac z kategórie: Novinky