Slovensko má na dosah energiu lepšiu ako slnko a vietor. Expert vysvetlil, prečo ju neťažíme

Slovensko zažíva zvláštny energetický paradox. Na jednej strane politické elity deklarujú snahu o dekarbonizáciu, energetickú sebestačnosť a odklon od fosílnych palív. Na strane druhej doslova sedíme na obrovskom prírodnom bohatstve, ktoré ignorujeme.

Hydrogeologické podložie našej krajiny, najmä v oblastiach ako Košická kotlina či južné Slovensko, ponúka enormný geotermálny potenciál. Ide o čistú, obnoviteľnú a na rozdiel od slnka či vetra absolútne stabilnú energiu, ktorá dokáže dodávať teplo a elektrinu 24 hodín denne, 365 dní v roku.

Napriek tomu tento zdroj zostáva hlboko pod zemou. Problémom nie je nedostatok technologického know-how alebo nezáujem súkromného kapitálu. Hlavnými nepriateľmi slovenskej geotermie sú nerovné trhové podmienky a štátny aparát, ktorý dokáže prípravu ekologických projektov natiahnuť na celé roky.

Na to, že slovenská legislatíva a dotačná politika hádžu investorom polená pod nohy, upozorňuje aj popredný odborník na obnoviteľné zdroje energie Michal Mašek pre SITA energetika.

Finančná nerovnosť

Geotermálne projekty majú v porovnaní s inými energetickými zdrojmi mimoriadne špecifický investičný profil. Vyžadujú obrovský balík peňazí hneď na samotnom začiatku, v takzvanej predrealizačnej fáze. Investor musí zaplatiť náročné seizmické prieskumy a predovšetkým hlbinné vrty, kde sa cena jedného vrtu často pohybuje v miliónoch eur.

V tejto fáze pritom znáša obrovské takzvané geologické riziko. Nikto mu stopercentne nezaručí, že v hĺbke dvoch či troch kilometrov reálne narazí na vodu s dostatočnou teplotou a prietokom.

Práve v tomto momente zlyháva štátna podpora, ktorá je historicky deformovaná. Michal Mašek v rozhovore pre SITA Energetika pomenoval tento problém priamo. „Na prvom mieste sú jednoznačne peniaze, presnejšie nerovné trhové podmienky.“

Podľa neho nejde len o to, že by vo verejných fondoch chýbali financie na samotnú realizáciu vrtov. Problém je oveľa hlbší a spočíva v dlhodobom nastavení celého systému podpory jednotlivých energetických zdrojov na slovenskom trhu.

Zatiaľ čo projekty využívajúce plynovú kogeneráciu (spoločnú výrobu elektriny a tepla) alebo biomasu sa roky tešili stabilným dotačným schémam a legislatívnemu zvýhodneniu, geotermálna energia zostala na okraji záujmu. Pre investora to vytvára neriešiteľnú rovnicu. Kým pri plynovej kotolni vieš presne vypočítať investíciu a prevádzkové náklady (hoci riskuješ kolísanie cien komodity na burze), pri geotermii potrebuješ milióny eur na stôl ešte predtým, než vôbec vyprodukuješ prvý kilowatt tepla.

Gemini

Bez systémovej podpory štátu – napríklad formou garančných fondov, ktoré by kryli riziko neúspešného vrtu, ako je to bežné na Islande alebo v Nemecku – sú slovenské projekty paralyzované.

„Práve absencia adekvátnej finančnej podpory pre geotermálnu energiu je dnes hlavným dôvodom, prečo sa inak pripravené projekty neposúvajú do realizačnej fázy tak rýchlo, ako by mohli,“ dodáva Mašek.

Byrokratické peklo s pečiatkou ekológie

Ak by sa aj našiel dostatočne odvážny investor s vlastným kapitálom, narazí na druhú, často ešte strmšiu stenu: slovenské povoľovacie procesy. Je fascinujúcim a zároveň smutným paradoxom, že projekty, ktorých primárnym cieľom je ochrana klímy a znižovanie emisií, uviaznu na celé roky v procesoch, ktoré majú životné prostredie chrániť.

Reč je o procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, známom pod skratkou EIA. „Hneď na druhom mieste je povoľovanie. Slovenská legislatíva je v mnohých smeroch prekomplikovaná,“ konštatuje Mašek.

Gemini

Aké to má dôsledky v realite? Slovenský zákon donedávna posielal do plného, komplexného procesu EIA bez výnimky každý jeden hydrogeologický vrt, ktorý mal hĺbku viac ako 300 metrov. Aby sme uviedli do kontextu; bežné geotermálne vrty na energetické využitie musia ísť do hĺbok od 1 500 do 3 500 metrov. Legislatíva tak hádzala do jedného vreca obrovskú povrchovú ťažbu uhlia a úzky, ekologicky čistý geotermálny vrt, z ktorého sa čerpá iba horúca voda a následne sa ochladená vracia späť do zeme.

Mašek ilustruje toto byrokratické šialenstvo konkrétnymi číslami. „V praxi tento proces trval pri jednom našom projekte vyše 700 dní a pri druhom viac ako 1 000 dní. To je extrémne dlhá doba, počas ktorej nielenže stojíte na mieste, ale výrazne vám stúpajú vstupné náklady.“

Preložené do ekonomickej reči: tisíc dní sú takmer tri roky. Tri roky, kedy investor drží viazaný kapitál, platí projektové tímy a právnikov, no na lokalite sa nekopne do zeme. Medzitým na trhu zúri inflácia, stúpajú ceny ocele, vrtných súprav, technológií aj samotnej stavebnej práce. Projekt, ktorý bol finančne návratný v roku 2023, môže byť kvôli trojročnému zdržaniu úradov v roku 2026 úplne nerentabilný. Banky navyše odmietajú financovať projekty, ktoré nemajú právoplatné povolenia, čím sa kruh uzatvára.

Kozmetické úpravy namiesto skutočnej reformy

Štát pod tlakom odbornej verejnosti a hrozby, že definitívne prídeme o európske peniaze z plánu obnovy, legislatívu napokon čiastočne upravil. Hlboké vrty už automaticky nespadajú do plného procesu posudzovania, ale prechádzajú takzvaným zisťovacím konaním (tzv. malá EIA), kde sa rozhodne, či je hĺbkové posudzovanie vôbec potrebné.

Hoci ide o krok správnym smerom, podľa Mašeka systémové riziko pre investorov nezmizlo. Na papieri sa síce pravidlá zjednodušili, no v praxi stále narážajú na ľudský faktor, chýbajúce lehoty a neochotu úradníkov rozhodovať flexibilne.

„Aby som však bol objektívny, tento konkrétny problém štát už čiastočne odstránil a hlboké vrty dnes idú najskôr do režimu zisťovacieho konania. Stále to však nezaručuje, že sa proces opäť neúmerne nenatiahne,“ uzatvára odborník.

Slovenská byrokracia má totiž tendenciu alibisticky naťahovať aj zjednodušené konania, vyžadovať nekonečné doplňujúce posudky a dávať neprimeraný priestor špekulatívnym pripomienkam, ktoré projekty zámerne brzdia.

Ak to Slovensko myslí s energetickou transformáciou vážne, nemôže si dovoliť luxus nechať geotermálne projekty hniť v zásuvkách úradníkov. Riešenie si vyžaduje dva zásadné kroky.

Po prvé, narovnať dotačné prostredie a po vzore úspešných európskych krajín vytvoriť štátny garančný fond pre krytie rizík pri úvodných vrtoch. Po druhé, zaviesť pre úrady záväzné, legislatívne vymáhateľné lehoty. Ekologický potenciál máme priamo pod nohami – teraz je na ťahu štát, aby investorom namiesto tisícdňového čakania podal pomocnú ruku.

Čítajte viac z kategórie: Novinky