V tomto texte boli použité aj materiály SITA.

Európska únia si stanovila jeden z najambicióznejších klimatických cieľov na svete. Do roku 2040 chce znížiť emisie skleníkových plynov až o 90 percent oproti úrovni z roku 1990. Kým ešte pred niekoľkými rokmi dominovala diskusia o tom, ako rýchlo stavať veterné a solárne elektrárne, dnes sa čoraz viac presúva k oveľa praktickejším otázkam.

Kto zaplatí modernizáciu elektrických sietí? Kde sa bude prebytočná elektrina skladovať? A má mať jadrová energetika rovnaké postavenie ako obnoviteľné zdroje?

Práve tieto témy dominovali zasadnutiu ministrov energetiky členských štátov EÚ v Luxemburgu. Slovensko na ňom zastupovala ministerka hospodárstva Denisa Saková, ktorá opäť zdôraznila dlhodobú slovenskú pozíciu: klimatické ciele podporujeme, no Brusel by podľa nej nemal určovať, akými technológiami ich majú jednotlivé štáty dosiahnuť.

„Podporujeme klimatické ciele, ale odmietame, aby Európska únia určovala členským štátom, aké technológie majú využívať na znižovanie emisií. Každá krajina musí mať právo sama rozhodnúť, ako dosiahne nízke emisie a zároveň cenovo dostupnú energiu. Požadujeme, aby mala jadrová energia rovnaké podmienky ako obnoviteľné zdroje,“ uviedla ministerka.

Na prvé počutie ide o politické vyhlásenie. V skutočnosti sa za ním skrýva jedna z najzásadnejších debát, ktorá dnes prebieha v európskej energetike.

Čo znamená technologická neutralita

Pojem technologická neutralita sa v Bruseli skloňuje čoraz častejšie, no mimo energetiky ho pozná len málokto.

Jeho podstata je jednoduchá. Regulátor stanoví cieľ – napríklad výrazné zníženie emisií –, ale nepredpisuje, akou technológiou sa k nemu krajina dostane. Či využije jadrové elektrárne, veterné parky, fotovoltiku, vodné elektrárne alebo ich kombináciu, má zostať na rozhodnutí jednotlivých štátov.

Práve tento princíp Slovensko dlhodobo presadzuje. Dôvod je jednoduchý. Na rozdiel od krajín ako Dánsko či Portugalsko nemá ideálne podmienky na masívnu výrobu elektriny z vetra. Naopak, patrí medzi štáty, ktoré už dnes vyrábajú väčšinu elektriny z jadrových elektrární.

Pixabay

Má jadro dostať rovnaké podmienky?

To je, doslova, jadro celého sporu.

Slovensko žiada, aby jadrová energetika mala rovnaký prístup k financovaniu ako obnoviteľné zdroje. Ide napríklad o možnosť čerpať výhodné úvery alebo podporu z európskych investičných mechanizmov vrátane takzvanej európskej taxonómie – systému, ktorý určuje, ktoré investície sa považujú za environmentálne udržateľné.

Z pohľadu emisií má tento argument silné opodstatnenie.

Jadrové elektrárne počas výroby elektriny prakticky nevypúšťajú oxid uhličitý. Ak sa zohľadní celý ich životný cyklus vrátane výstavby, výroby paliva či likvidácie zariadenia, ich uhlíková stopa je porovnateľná s veternými elektrárňami a pohybuje sa výrazne pod úrovňou plynových či uhoľných zdrojov.

Pre Slovensko je jadro zároveň základom energetickej bezpečnosti. Na rozdiel od fotovoltiky alebo veterných elektrární totiž dokáže vyrábať elektrinu nepretržite. Energetici tento režim označujú ako základné zaťaženie, teda stabilný výkon, ktorý elektrizačná sústava potrebuje nepretržite, bez ohľadu na počasie alebo dennú dobu.

Bez takéhoto stabilného zdroja by bolo veľmi náročné zásobovať energeticky náročný priemysel alebo zabezpečiť spoľahlivé dodávky elektriny počas zimných mesiacov.

AE Mochovce

Rovnaké pravidlá neznamenajú rovnaký trh

Práve tu sa však diskusia komplikuje. Aj keď sú jadrové a obnoviteľné zdroje z pohľadu emisií veľmi podobné, ich ekonomika funguje úplne odlišne.

Fotovoltické elektrárne majú po výstavbe minimálne prevádzkové náklady. Keď svieti slnko, vyrábajú elektrinu prakticky zadarmo. Ak ich vyrába veľké množstvo naraz, cena elektriny na burze môže výrazne klesnúť, niekedy dokonca až do záporných hodnôt.

Jadrové elektrárne fungujú inak. Sú navrhnuté na nepretržitú prevádzku a ich časté odstavovanie je technicky aj ekonomicky nevýhodné. Nemožno ich jednoducho vypnúť na dve hodiny preto, že sa objavil prebytok solárnej energie.

To znamená, že požiadavka na „rovnaké podmienky“ dáva zmysel pri financovaní nízkoemisných technológií, no v samotnom fungovaní trhu potrebujú jednotlivé zdroje odlišné pravidlá. Nie je to otázka politiky, ale fyziky elektrizačnej sústavy.

Milan Ivanič/TASR

Elektrina sa musí niekam uložiť

Najzaujímavejšou časťou rokovania pritom nebola jadrová energetika, ale batériové úložiská. Európska komisia spolu s členskými štátmi predstavila novú dohodu, ktorá má výrazne urýchliť budovanie systémov na skladovanie elektriny. Dôvod je jednoduchý. Čím viac obnoviteľných zdrojov pribúda, tým viac rastie potreba energiu ukladať.

Predstav si slnečný letný deň. Fotovoltické elektrárne vyrábajú obrovské množstvo elektriny, no spotreba nie je dostatočne vysoká. Ak ju nie je možné uložiť, zostávajú iba tri možnosti: vyviezť ju do zahraničia, obmedziť výrobu alebo akceptovať prudký pokles cien na trhu. Práve preto sa batérie stávajú jednou z najdôležitejších technológií celej energetickej transformácie.

Čísla, ktoré zazneli v Luxemburgu, ukazujú rozsah problému. Európska únia odhaduje, že do roku 2030 bude potrebovať približne 200 gigawattov skladovacích kapacít. Začiatkom roka 2026 ich má pritom v prevádzke iba približne 55 gigawattov. Inými slovami, Európe dnes chýba väčšina kapacít, ktoré bude v najbližších rokoch potrebovať.

Ministerka Saková preto označila energetické úložiská za nevyhnutnú súčasť modernej energetiky. „Ak chceme mať bezpečné dodávky, stabilné ceny a efektívne využívať energiu z obnoviteľných zdrojov, musíme výrazne posilniť aj schopnosť energiu uskladňovať a flexibilne riadiť.“

Ambiciózne plány však narážajú na ďalší problém. Väčšinu globálnej výroby batériových článkov dnes ovládajú ázijské spoločnosti, predovšetkým z Číny. Európa síce pripravuje nové investície, no podpis deklarácie ešte automaticky neznamená, že potrebné továrne aj skutočne vzniknú.

Unsplash

Nestačí vyrábať elektrinu. Treba ju aj dopraviť

Veľkou témou boli aj investície do prenosových sústav. Elektrická energia totiž nerešpektuje štátne hranice. Ak vznikne veľký prebytok veternej energie na severe Európy, elektrina môže prúdiť cez viaceré krajiny, hoci si ju priamo neobjednali. Takéto takzvané kruhové toky zaťažujú prenosové siete tranzitných štátov vrátane Slovenska.

Práve preto Saková upozornila, že náklady na budovanie cezhraničných vedení by sa nemali prenášať iba na krajiny, cez ktoré elektrina preteká. „Ak chceme mať funkčný európsky energetický trh, investície do infraštruktúry musia byť spravodlivo zdieľané medzi členskými štátmi. Náklady na cezhraničné prepojenia nemôžu niesť len krajiny, ktoré do nich investujú.“

Z pohľadu Slovenska ide o legitímnu požiadavku. Modernizácia prenosových sústav bude v najbližších rokoch stáť miliardy eur a bez nej nebude možné integrovať rastúci podiel obnoviteľných zdrojov.

Midjourney/Pixabay/Úprava redakcie

V hre nie je len energetika

Na rokovaniach zaznela aj téma pripravovaného nástroja ETS Investment Booster, ktorý má pomáhať energeticky náročným podnikom financovať dekarbonizáciu.

Slovensko upozorňuje, že pravidlá musia zohľadniť aj krajiny s menšími štátnymi rozpočtami. Kým bohatšie ekonomiky dokážu podporovať svoje podniky rozsiahlymi dotáciami, menšie štáty také možnosti nemajú. Ak by nový systém tento rozdiel nezohľadnil, mohol by podľa Bratislavy ešte viac prehĺbiť rozdiely medzi členskými krajinami.

Od júla zároveň Slovensko preberá predsedníctvo vo Vyšehradskej skupine a jednou z jeho priorít má byť užšia spolupráca v oblasti jadrovej energetiky, energetickej bezpečnosti a rozvoja infraštruktúry.

Európa vstupuje do novej fázy

Luxemburské rokovanie ukázalo, že európska energetická politika sa posúva od politických deklarácií k technickej realite. Klimatické ciele zostávajú rovnaké, no čoraz väčšiu pozornosť pútajú otázky, ktoré rozhodnú o tom, či ich bude možné vôbec splniť.

Debata už nie je len o tom, koľko veterných turbín alebo solárnych parkov pribudne. Rovnako dôležité bude, kto postaví nové prenosové siete, odkiaľ prídu stovky gigawattov batériových úložísk a aké miesto v tomto systéme napokon získa jadrová energetika.

Práve na týchto otázkach sa v najbližších rokoch rozhodne, či sa európska zelená transformácia stane nielen klimatickým, ale aj technicky a ekonomicky úspešným projektom.

Čítajte viac z kategórie: Novinky