V tomto texte boli použité aj materiály TASR.

Predstava, že Slovensko má po dostavbe nových blokov v Mochovciach vyriešený problém s elektrinou, môže byť zavádzajúca. Z pohľadu veľkých zahraničných odberateľov totiž už nestačí, že elektrina v sieti je nízkouhlíková. Čoraz častejšie chcú dôkaz, že konkrétny dodávateľ využíva priamo elektrinu z obnoviteľných zdrojov. A práve tu môže slovenský priemysel naraziť.

Predstav si slovenskú fabriku, ktorá tri desaťročia dodáva plastové či kovové komponenty pre nemeckú automobilku. Výroba funguje spoľahlivo, logistika je zvládnutá a ceny sú konkurencieschopné. Potom však príde e-mail, ktorý môže rozhodnúť o budúcnosti celého závodu.

Odberateľ sa už nepýta na cenu ani kvalitu. Zaujíma ho jediná vec: aký podiel elektriny pochádza z obnoviteľných zdrojov a akú uhlíkovú stopu má každý dodaný komponent. Ak dodávateľ nebude schopný tieto údaje preukázať, kontrakt môže získať konkurencia.

Takýto scenár už nie je hypotetický. Podľa Rady slovenských exportérov ide o realitu, s ktorou sa slovenské podniky stretávajú čoraz častejšie. Argument, že Slovensko vyrába väčšinu elektriny z jadrových elektrární, pritom nemusí stačiť. Mnohé nadnárodné spoločnosti požadujú priamo garantovaný nákup elektriny z veterných alebo solárnych elektrární, doložený zárukami pôvodu.

O osude slovenskej firmy rozhoduje dodávateľský reťazec

Veľké firmy dnes nesledujú iba vlastné emisie. Európske pravidlá reportovania udržateľnosti, vrátane smernice CSRD, rozdeľujú emisie do troch kategórií.

• Scope 1 predstavuje priame emisie samotného podniku.
• Scope 2 zahŕňa emisie súvisiace s nakupovanou energiou.
• Scope 3 pokrýva celý dodávateľský reťazec – od výroby materiálov až po finálny výrobok.

Práve tretia kategória predstavuje pre slovenský priemysel najväčší problém.

Ak chce automobilka deklarovať, že jej elektromobil spĺňa prísne klimatické ciele, musí vedieť preukázať nízke emisie aj u svojich dodávateľov. To znamená, že slovenská firma sa môže dostať mimo zoznamu partnerov nie preto, že vyrába nekvalitne, ale preto, že jej výroba nespĺňa požadované emisné parametre.

V praxi sa tak certifikát o pôvode elektriny stáva takmer rovnako dôležitým dokumentom ako certifikát kvality.

Pexels (Úprava redakcie)

Jadrové elektrárne Slovensko zachraňujú, ale nestačia

Slovensko patrí medzi krajiny s veľmi nízkou uhlíkovou stopou výroby elektriny. Jadrové elektrárne v Mochovciach a Jaslovských Bohuniciach pokrývajú väčšinu domácej produkcie a štát počíta aj s výstavbou ďalších jadrových zdrojov či malých modulárnych reaktorov.

To však nerieši problém, ktorému čelí priemysel dnes. Výstavba nového jadrového bloku trvá približne 15 až 20 rokov. Ak by sa projekt začal okamžite, nová elektrina by do siete prúdila približne okolo roku 2040.

Lenže fabriky svoju výrobu elektrifikujú už teraz. Plyn nahrádzajú tepelnými čerpadlami, hutníctvo prechádza na elektrické oblúkové pece a automatizácia zvyšuje spotrebu elektriny naprieč celým priemyslom.

Vzniká tak obdobie, ktoré odborníci označujú ako jadrová medzera (Nuclear Gap). Dopyt po čistej elektrine rastie okamžite, nové jadrové zdroje však prídu až o mnoho rokov. Práve preto sú veterné elektrárne, solárne parky a batériové úložiská dôležitým doplnkom jadrovej energetiky. Nejde o ich náhradu, ale o technológie, ktoré možno postaviť v horizonte jedného až štyroch rokov a ktoré dokážu pokryť rastúci dopyt počas nasledujúcej dekády.

Unsplash/Andrey Metelev (Úprava redakcie)

Kľúčom sú PPA zmluvy. Na Slovensku ich však komplikuje byrokracia

Veľké technologické firmy ako Google, Amazon či Meta už roky využívajú takzvané PPA zmluvy (Power Purchase Agreement).

Ide o dlhodobé dohody medzi odberateľom elektriny a investorom do obnoviteľného zdroja. Firma si v nich na desať či pätnásť rokov zabezpečí odber elektriny za dohodnutú cenu, zatiaľ čo developer získa istotu financovania projektu.

Výhod je viacero. Podnik má stabilné náklady na elektrinu na dlhé obdobie a zároveň vie jednoznačne preukázať, že využíva energiu z konkrétneho obnoviteľného zdroja. Na Slovensku však uzatváranie podobných kontraktov naráža na viacero prekážok.

Najväčším problémom sú zdĺhavé povoľovacie procesy pri výstavbe veterných elektrární, obmedzené možnosti pripájania nových zdrojov do siete a pomalé zavádzanie inteligentného riadenia distribučnej sústavy či veľkokapacitných batériových úložísk. Výsledkom je, že investori často presúvajú svoje projekty do okolitých krajín.

Podľa predsedu Rady slovenských exportérov Petra Blaškovitša už dnes vidno prvé signály, že investori pri rozhodovaní čoraz viac zohľadňujú dostupnosť zelenej elektriny. Neznamená to, že veľké automobilky zo dňa na deň zatvoria svoje závody. Problém sa prejavuje oveľa nenápadnejšie.

Keď sa materská spoločnosť rozhoduje, kde postaví novú výrobnú linku alebo nové dátové centrum, Slovensko môže prehrať s krajinou, ktorá vie ponúknuť priamy prístup k obnoviteľným zdrojom energie.

TASR - Alexandra Moštková (úprava redakcia)

To sa netýka iba automobilového priemyslu.

Rovnaké požiadavky majú výrobcovia batérií, polovodičov či prevádzkovatelia veľkých dátových centier pre umelú inteligenciu. Všetky tieto odvetvia spotrebujú obrovské množstvo elektriny a čoraz častejšie požadujú jej preukázateľne obnoviteľný pôvod už od prvého dňa prevádzky.

Ak Slovensko ponúkne iba prísľub nového jadrového bloku o pätnásť rokov, investori môžu uprednostniť krajiny, kde je zelená infraštruktúra dostupná už dnes.

Rada slovenských exportérov upozorňuje, že priemysel nežiada masívne štátne dotácie. Financovanie nových obnoviteľných zdrojov je podľa nej pripravený zabezpečiť súkromný kapitál. Štát by mal predovšetkým odstrániť bariéry, ktoré brzdia nové projekty.

Medzi najdôležitejšie opatrenia patrí výrazné zrýchlenie povoľovacích procesov pre veterné a solárne elektrárne, modernizácia prenosovej a distribučnej siete vrátane podpory batériových úložísk a vytvorenie jasných pravidiel pre dlhodobé PPA zmluvy vrátane systému záruk pôvodu elektriny.

Slovensko dnes nestojí pred rozhodnutím, či podporovať jadrovú alebo obnoviteľnú energetiku. Obe technológie budú potrebné.

Jadrové elektrárne zostávajú základom stabilnej výroby elektriny. Ak však krajina nedokáže v najbližších rokoch zrýchliť rozvoj obnoviteľných zdrojov a umožniť firmám jednoduchší prístup k zelenej elektrine, môže prísť o nové investície aj časť exportnej konkurencieschopnosti.

V čase, keď zahraniční odberatelia hodnotia nielen cenu a kvalitu výrobku, ale aj jeho uhlíkovú stopu, sa totiž pôvod elektriny stáva jedným z rozhodujúcich faktorov pri výbere dodávateľov.

Čítajte viac z kategórie: Novinky