Nad Európou vznikla „slepá zóna“. Rušenie GPS zasahuje satelity vo výške 500 km, poznáme vinníka

Mapovanie rušenia GPS signálu priamo z obežnej dráhy po prvýkrát v histórii ukázalo, v akom obrovskom meradle k tomuto nebezpečnému fenoménu dochádza. Ukazuje sa totiž, že elektronický boj vedený zo Zeme neohrozuje len civilné lety, ale aj dôležité technológie obiehajúce stovky kilometrov nad našimi hlavami.

Za prelomovým meraním stojí kalifornská spoločnosť Xona Space Systems, ktorej testovací satelit Pulsar-0 krúži vo výške 500 kilometrov na nízkej obežnej dráhe Zeme.

Keď sila signálu padne na kritické minimum

Globálne navigačné satelitné systémy (GNSS), kam patrí americké GPS či európske Galileo, sú pre modernú civilizáciu kriticky dôležité. Riadia elektrické siete, finančné transakcie aj lodnú a leteckú dopravu. Keďže však tieto družice obiehajú vo výškach nad 19-tisíc kilometrov, ich signál je pri príchode k Zemi prirodzene slabý a mimoriadne zraniteľný voči pozemským rušičkám.

Pri preletoch nad Severnou Amerikou hlásil satelit Pulsar-0 stabilný a čistý signál. Akonáhle sa však dostal nad Európu a Blízky východ, nastal šok. Sila GPS signálu v najviac zasiahnutých oblastiach klesla z bežných 40 decibelov na kritických 10 decibelov. Na takejto úrovni je navigácia prakticky nepoužiteľná.

Vojnové zóny ohrozujú civilné satelity

Hlavným motorom tohto masívneho rušenia sú geopolitické konflikty. Ruské vojenské rušičky pozdĺž západných hraníc krajiny sa snažia blokovať drony, no ako vedľajší efekt paralyzujú navigačné systémy komerčných lietadiel. Podobná situácia vládne na Blízkom východe, kde armády pomocou rušenia (jamming) a podvrhu falošných súradníc (spoofing) maskujú polohy lodí či odkláňajú nepriateľské strely.

Lockheed Martin/US Army Force

Tieto aktivity však stúpajú nahor a slepá zóna zasahuje čoraz vyššie. Satelity na nízkej obežnej dráhe (LEO) prelietavajúce nad týmito oblasťami okamžite strácajú schopnosť presnej lokalizácie. To je obrovský problém pre snímkovacie družice, ktoré bez GPS nedokážu presne zamerať svoje kamery ani telekomunikačné antény.

Navyše, megakonštelácie ako Starlink od SpaceX sa na GPS spoliehajú pri autonómnom vyhýbaní sa zrážkam s vesmírnym odpadom. Našťastie sa vedci nemusia zaoberať len týmito technickými hrozbami, ale aj oveľa fascinujúcejším záhadám vesmíru, ktoré nám občas vyrazia dych.

Pulsar ako nezničiteľná alternatíva?

Riešením tohto globálneho problému by mohla byť práve nová konštelácia Pulsar, ktorú Xona Space Systems plánuje začať budovať už koncom tohto roka. Ich flotila má pozostávať až z 300 družíc na nízkej obežnej dráhe, ktoré budú vysielať navigačný signál až 100-krát silnejší ako ten z klasického GPS.

Vďaka brutálnej sile signálu by súčasné pozemské rušičky dokázali ovplyvniť len zlomok (približne 5 %) územia, ktoré paralyzujú dnes. Prvých šesť satelitov tejto siete má odštartovať už v októbri. Xona plánuje spustiť prvé komerčné služby pre časovú synchronizáciu koncom tohto roka a plnohodnotné navigačné služby v roku 2027.

Elektronický boj sa už dávno neobmedzuje len na priame bojisko. Ukazuje sa, že moderná technická infraštruktúra na obežnej dráhe je extrémne zraniteľná voči geopolitickému napätiu na Zemi. Ak chceme v budúcnosti bezpečne navigovať autonómne autá, drony či samotné satelity, prechod na odolnejšie, nízko letiace navigačné konštelácie s agresívne silným signálom bude absolútnou nutnosťou pre zachovanie globálnej bezpečnosti.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda